Ach ten Paríž, ach ten Brusel!

Povzdych v názve sa vzťahuje na moje zážitky z mojej marcovej cesty do Bruselu a z aprílovej cesty do Paríža. Presnejšie z parížskej reštaurácie, z parížskych ulíc a z bruselských rokovacích miestností. Napriek tomu, že išlo o zážitky z veľmi rôznorodých prostredí, spája ich jeden spoločný menovateľ. Vypovedajú veľa o súčasnom neutešenom stave Európy.

Najprv dva postrehy z Paríža. Postreh prvý, z parížskej reštaurácie. Pracovný obed, na ktorý sme si s kolegami vyhradili poldruha hodiny času, bol napokon viac pracovný než obed. Personál reštaurácie nám totiž za ten čas stihol naservírovať len nápoje a predjedlo. Keď sme sa hlavného jedla nedočkali ani po viacerých urgenciách, odišli sme – po sťažnostiach prevádzke reštaurácie – síce bez platenia, ale aj bez konzumácie hlavného jedla. Popri obligátnom ospravedlňovaní sme videli veľa pokrčení plecami a ešte viac výhovoriek ako nikto za nič nemôže. Moji spolustolovníci z radov cudzincov, ktorí žijú v Paríži a podobné príhody sa im stávajú pomerne často, reagovali: „it is a French way“, to je typické pre Francúzsko…

Postreh druhý, z parížskych ulíc. V ten istý deň večer bola parížska polícia v stave najvyššej pohotovosti. Autá s hučiacimi sirénami, plno ozbrojencov, zátarasy, čiastočné uzatváranie metra a niektorých ulíc. Nie, tentokrát nešlo o teroristov. Išlo o protesty francúzskych aktivistov demonštrujúcich na parížskom námestí Republiky proti zmenám v zákonníku práce. Francúzska vláda chce znížiť dlhodobo vysokú mieru nezamestnanosti, preto sa rozhodla zjednodušiť prepúšťanie zamestnancov z trvalého pracovného pomeru a aj zaviesť zmeny v 35-hodinovom pracovnom týždni. Reakcie francúzskej spoločnosti sú jednoznačne odmietavé. Jej časť sa postavila na barikády v presvedčení, že súčasný odpor je prinajmenšom pokračovaním boja za slobodu z čias francúzskej revolúcie. Protestným akciám v centre Paríža predchádzali masové demonštrácie, na ktorých sa v celom Francúzsku zúčastnili státisíce ľudí.

Tieto dva zážitky z cesty do Paríža mi pripomenuli inú moju cestu, ktorú som len niekoľko dní predtým absolvoval v Bruseli. Zúčastnil som sa rokovania tripartitného sociálneho summitu na najvyššej úrovni, za účasti Jeana Clauda Junckera a Donalda Tuska. Jednou z tém boli odporúčania Bruselu, ktoré majú pomôcť členským krajinám EÚ uskutočňovať zodpovednejšiu makroekonomickú politiku a meniť štruktúru ich ekonomík. Argumentoval som, že problém nie je v odporúčaniach, ale v ich nedostatočnej realizácii. Podľa reformného barometra BusinessEurope len 20% z odporúčaní bolo uspokojivo implementovaných členskými štátmi. Takže, pýtal som sa, prečo je miera realizácie inak dobrých odporúčaní všade tak nízka? Zároveň som si aj odpovedal, presadzovanie disciplíny a reforiem z centra má skátka svoje limity.

Moja parížska skúsenosť však názorne ilustruje aj ďalšiu príčinu bruselskej bezradnosti. Odpor voči nevyhnutným, aj keď často nepopulárnym reformám, má za následok malú odvahu a ochotu politikov presadzovať ich. Bez reformy zákonníka práce je majiteľ parížskej reštaurácie nútený strpieť aj neschopných čašníkov, pretože ich nemá ako prepustiť. Dôsledkom je čoraz viac zákazníkov bez obeda, klesajúca úroveň obsluhy. To je však len špička ľadovca. Tento efekt je citeľný vo všetkých segmentoch ekonomiky. Bez reforiem nevyhnutne prichádza strata konkurencieschopnosti a zaostávanie.

Ján Oravec

Pridaj komentár