Smer: chudoba!

Ideálom ľavicového hnutia je majetková rovnosť všetkých ľudí, zabezpečovanie vysokého sociálneho štandardu pre každého, mier a všeobecná prosperita. Tieto myšlienky elektrizujú davy, sú stále populárne a mnohí im uveria hneď na prvé počutie. Veď kto by nechcel byť bohatý ako Bil Gates, mať zabezpečený život bez práce, nechcel žiť v mieri a nemal rovnaké požiadavky zo solidarity i pre ostatných. To by sa nám žilo!

Čo pekného ľavica ponúka
A tak je ľavicové hnutie stále veľmi mocné, pričom sa maskuje rôznymi heslami a skrýva sa pod rôznymi kabátmi: sociálna demokracia, regulácia zlých podnikateľov, ochrana spotrebiteľa za akúkoľvek cenu, poľnohospodárske dotácie a obmedzovanie zahraničného obchodu s odôvodnením ochrany domáceho priemyslu, či zákony a nariadenia, v ktorých sa vyznajú len byrokrati. Prostriedkami na dosiahnutie ideálov zadefinovaných týmto hnutím sú dnes napríklad štátne prerozdeľovanie (štát dnes prerozdeľuje viac ako 40 % toho, čo ľudia ročného vyrobia a za čo dostanú peniaze), neakceptovanie ekonomických zákonitostí ako napríklad obmedzovanie zahraničného obchodu Európskou úniou voči rozvojovým krajinám, čo spôsobuje vyššie ceny potravín pre Európanov a chudobu v treťom svete, či regulácia ekonomiky hospodárskou politikou štátu, ktorá sa prejavuje v byrokracii (odhad podnikateľského zaťaženia rôznymi byrokratickými úkonmi sa dnes odhaduje na 3 % HDP Slovenska). Takáto politika však vedie z dlhodobého pohľadu do pekla, pod ktorým si môžeme predstaviť všeličo: nezamestnanosť, byť menej bohatší, ako by sme mohli byť, sociálne problémy veľkej časti obyvateľstva, či zúfalstvo obyčajného človeka pri vypĺňaní zúčtovania zdravotných odvodov, alebo pri platení daní štátu. Pokiaľ niekto neverí, že ľavicová politika, nie je správnou pre spoločnosť ako celok a už vôbec nie pre jednotlivca, má dve možnosti. Prvá je logicky uvažovať, alebo sa ísť pozrieť do krajín, ktoré žijú ľavicovou politikou už niekoľko desiatok rokov. 
  
Čo je, a čo nie je vidieť
Logickým uvažovaním prídete vlastne na to, že nad celou hospodárskou politikou štátu je nutné rozmýšľať na základe jednoduchého pravidla: „Pozrime sa, čo je, a čo nie je vidieť“. Ľavicová politika sa snaží ľudí chytiť len na to, čo je vidieť. Napríklad podporíme sociálnou dávkou nejakého človeka, ktorého pracovne nazveme Jano. Pokiaľ sa však pozrieme na celú záležitosť i z pohľadu toho, čo už nie je, akoby vidieť, zistíme, že sme museli niekomu druhému zobrať peniaze (Ferovi), aby sme ich dali Janovi. Výsledok? Po prvé, Fero nemá zdroje, aby vytvoril napr. nové pracovné miesto pre Jana, ktorý tak naďalej ostáva chudobný, po druhé Fero bude chudobnejší, pretože mu ľavicoví politici v mene dobra Jana zobrali peniaze. Pokiaľ to aplikujeme na celé hospodárstvo, zistíme, že obmedzenie obchodu v mene malej skupinky spôsobuje vyššie ceny, že regulácie v mene ochrany hocikoho, spôsobujú úbytok pracovných miest, atď., atď. 

Druhou možnosťou ako zistiť, či je ľavicová politika správnou cestou, je navštíviť nejakú krajinu s rozsiahlou ľavicovou minulosťou. Poďme sa napríklad pozrieť na Kubu. Kuba zažíva ľavicové „obrodenie“ už skoro 50 rokov. Na Kube neustále prebieha revolúcia, Kubánska ekonomika je centrálne plánovaná, existuje tam množstvo regulácií, či zákazov podnikania, neexistuje tam ochrana súkromného vlastníctva a všetko je štátne. Inými slovami by si mal akýkoľvek ľavicový intelektuál, či politik pripadať ako v raji. Je to však naozaj tak? Žije sa na Kube ako v raji? 

Po roku 1990 dostala Kuba ranu pod pás. Zrútil sa socialistický blok a Kuba stratila všetky svoje trhy. Vypukol hladomor a nemocnice museli produkovať špeciálne infúzie proti podvýžive. I keď dnes na Kube takáto situácia nie je, bol to len dôkaz toho, že pokiaľ nie je ekonomika súčasťou celosvetového trhu, môže jedna situácia spôsobiť katastrofu. Dnes je na Kube číslo jedna turistický ruch, čo neznamená, že sa majú Kubánci dobre. Ich priemerný príjem je na úrovni 10 – 15 dolárov mesačne a nebyť príspevkov od emigrantov, ktorí sa usídlili hlavne na Floride, tak sú na tom Kubánci s príbuznými v zahraničí rovnako ako tí ostatní. Absolútne chudobní by boli všetci. Avšak ani jedným, ani druhým to veľmi nepomôže, pretože nemajú aj tú trošku peňazí od svojich zahraničných rodín kde minúť. Na Kube neexistuje totižto reálna trhová ponuka a tak sa môžete vo všeobecnosti stretnúť s prázdnymi alebo poloprázdnymi obchodmi, nedostatkom liekov, veľkými radami na hocičo, či mizernou úrovňou služieb, samozrejme okrem turistických centier, kde sa však obyčajný Kubánec nedostane. K tomu treba pripočítať nefungujúcu dopravu, rozbité cesty a domy, v ktorých by sa bál bývať každý, kto si aspoň ako tak váži život. S týmto všetkým sa na Kube môžete naozaj stretnúť, len stačí odbočiť z hlavných turistických trás a spoznávať ozajstnú chudobu, ktorá na vás nemôže zanechať žiaden príjemný pocit. Pretože vidieť chudobu v dokumentárnom filme a vidieť ju na vlastné oči je zásadný rozdiel.
  
  „Vinník“ na dosah
Niekto si môže povedať, že za chudobu Kuby môžu USA. Dovolím si tvrdiť, že je to čiastočne pravda, i keď hlavnú príčinu netreba hľadať v politike USA, ale u Fidela Castra. On je hlavný zodpovedný. Avšak s politikou USA voči Kube, ktorá je založená na embargách sa súhlasiť podľa môjho názoru nedá, pretože na ňu doplácajú hlavne obyčajní Kubánci, nie samotný Fidel Castro. Podľa názoru jedného amerického profesora, s ktorým sa nedávno o politike USA voči Kube rozprával, je treba paradoxne hlavnú príčinu hľadať v samotných emigrantoch, ktorí v USA žijú, a ktorí sú presvedčení, že sa im takto podarí zvrhnúť diktátorský režim. Vzhľadom na to, že obe vedúce strany v USA sa uchádzajú o priazeň týchto prisťahovalcov, majú túto politiku zakomponovanú vo svojich programových cieľoch. Avšak výsledkom takejto politiky je, že obmedzovanie obchodu vedie k väčšej chudobe na Kube a Fidel Castro môže tak omnoho jednoduchšie ovládať masy. Ak by boli Kubánci bohatší, mali väčší výber a možnosti voľby – čo sú charakteristiky slobodnej spoločnosti – Castrovi by sa vládlo omnoho ťažšie a omnoho ťažšie by presvedčoval Kubáncov, že jeho politika je správna. Kubánci by totižto prostredníctvom obchodu videli alternatívy. Fidelovi Castrovi musí v princípe takáto politika vyhovovať, pretože za akýkoľvek vlastný neúspech má automaticky vinníka. Čo je však dnes na Kube pozitívne, je fakt, že na tieto reči mu po 50 rokoch vládnutia naletí čoraz menej ľudí. Zatiaľ však veľkej časti Kubáncov ostáva len piť mojito a čakať, až sa ich zlá mora skončí. 

Aj rozum, aj skúsenosť nás musia viesť k tomu, že ľavicová politika charakterizovaná vysokými daňami, prerozdeľovaním, štátnym plánovaním, reguláciami, obmedzeniami obchodu, či veľkou mocou politických elít, nie je tak efektívna a správna, na rozdiel od politiky, ktorá je založená na ekonomickej a politickej slobode jednotlivca, na ochrane súkromného vlastníctva, na deregulácii, konkurencii a demonopolizácii moci. A pokiaľ stále niekto neverí, mal by o tom porozmýšľať, alebo sa ísť presvedčiť na vlastné oči, napríklad na Kubu.

Matúš Pošvanc
Autor pracuje v Nadácii F. A. Hayeka.

Vyšlo v  30.08.2006 v týž­denníku Domino fórum