Nemastný, neslaný, nepoteší ale ani neuškodí.

V uplynulom týždni vláda predložila do Národnej rady svoj prvý návrh rozpočtu pre nasledujúci rok. Analytici si vydýchli. Navrhovaný rozpočet skutočne nie je katastrofou. Nie je tou katastrofou, ktorá sa dala očakávať po prečítaní volebných programov vládnych strán, či neskôr programového vyhlásenia vlády. Preto je vo všeobecnosti prijímaný viac-menej pozitívne. Nejde však o nadšenie z dobre vykonanej práce novej vlády, ale skôr o všeobecnú úľavu, že škody nie sú veľké.

Koncepcia v náznakoch
Rozpočet je ročnou (alebo viacročnou) bilanciou toho, ako bude vláda nakladať s peniazmi daňových poplatníkov a teda v širšom zmysle odzrkadľuje jej predstavu toho, ako plánuje riadiť to, čo riadiť môže. V tomto kontexte je predložený rozpočet dôkazom toho, že táto vláda žiadnu koncepciu nemá. Ak teda nepovažujeme za koncepciu napríklad prihodenie pár miliárd poľnohospodárom na dorovnanie priamych platieb. Kupovanie si sympatií poľnohospodárov nie je myšlienka blízka výlučne súčasnej slovenskej vláde. Veď tento „systém“, vďaka ktorému všetci povinne niekoľkonásobne doplácame na potraviny, pochádza priamo z Európskej únie. Aj niektorí jej aktéri si však už pomaly začínajú uvedomovať, že tzv. Spoločná poľnohospodárska politika nie je v podstate nič iné ako vyhadzovanie peňazí von oknom. Jej reforma je preto medzi európskymi témami dňa. Nie však u tejto vlády. Názory tejto vlády na záležitosti EÚ sa redukujú na šarvátky o rozdelení miliárd z eurofondov. Čo je na druhej strane, vzhľadom na názorovú orientáciu a odbornosť tejto vlády, zrejme skôr dobre.

Za nejaký náznak koncepcie je ťažké považovať aj ďalšiu zaujímavú položku rozpočtu – navýšenie platieb zdravotného poistenia za poistencov štátu zo 4% na 5% za prvé 4 mesiace budúceho roka. Z vyhlásení a doterajších krokov vlády je zrejmé, že dosiaľ realizovaná zdravotnícka reforma sa vláde nepozdáva. To je v podstate legitímny postoj, jeden problém teoreticky môže vyvolávať rôzne názory na jeho riešenie. Zlou správou však je, že vláda takéto alternatívne riešenie jednoducho nemá. Provizórne navýšenie platieb podmienené vágnymi „opatreniami“ o tom svedčí. Navyše, vláda je zrejme vopred presvedčená, že “racionalizačné opatrenia“ nebudú úspešné – v rozpočte na roky 2008 a 2009 sa už s navýšenými platbami nepočíta.
  
Solidarita?
Kľúčové slovo, ktorým sa vláda oháňa, je solidarita. Ani o tej však zrejme nemá ucelenú predstavu. Voči komu, ako, prečo a s akým výsledkom chce byť vláda prostredníctvom našich peňazí solidárnejšia ako doteraz – takúto konkrétnu predstavu v jej vyhláseniach budeme len ťažko hľadať. Naopak, zdá sa, že vláda sa viac ako zmysluplnou dlhodobou pomocou tým, ktorí ju nevyhnutne potrebujú, zaoberá tým, ako zobrať čo najviac strednej a vyšším vrstvám. Zatiaľ neponúka udržateľné riešenia, skôr prázdne gestá závisti. Inak sa napríklad zavedenie degresívnej odpočítateľnej položky u dane z príjmov nazvať nedá, jej vplyv na daňový výnos je totiž minimálny. Naproti tomu opatrenia typu vianočné príspevky pre dôchodcov, či zavedenie zníženej sadzby DPH na lieky tým, ktorým sú určené, len sotva pomôžu trvalo zlepšiť ich situáciu. A kroky ako výrazné zvyšovanie minimálnej mzdy, či úvahy o deformácii dôchodkovej reformy sú výsmechom solidarity. Priamo totiž vytvárajú sociálne problémy v podobe zvyšovania nezamestnanosti, či zhoršovania budúcej sociálnej situácie dôchodcov.

Podobné „jasné“ predstavy má vláda aj v ďalších dôležitých oblastiach. Napríklad školstvo je rezort, kde ani minulé vlády nestihli, či nemali odvahu, urobiť zásadný poriadok. Pri pohľade do návrhu zistíme, že reforma školstva sa zrejme v nasledujúcich rokoch konať nebude. Opäť treba s ľútosťou poznamenať, že našťastie. Doterajšie vyjadrenia ministra totiž skôr naznačovali túžbu viac centralizovať ako zmysluplne reformovať.

Patrí sa povedať, že v asi polovici kapitol rozpočtu došlo k zníženiu výdavkov oproti roku 2006, čo je chvályhodné. Teda, chvályhodné to je vtedy, ak nedošlo iba k dočasnému priškrteniu výdavkov, ktoré sa „vykompenzujú“ niekedy v budúcnosti. Priestoru na šetrenie je vo verejných financiách vždy viac než dosť. Otázne je, či existuje aj viac ako rok udržateľná predstava o tom, ako na to.

Návrh rozpočtu tiež dostáva pochvaly za to, že spĺňa tzv. Maastrichtské kritériá, teda kritériá, ktoré musí SR splniť, ak má prijať Euro. Konrétne sa jedná o výšku deficitu rozpočtu, ktorý je nižší ako „maximálne dovolené“ 3% HDP. Rozpočtovaný schodok je vo výške 2.9 %, pričom v nasledujúcich rokoch by mal klesať každoročne o 0.5 % HDP. Opäť, v kontexte toho, že to mohlo byť aj horšie, je tento deficit určite príjemným prekvapením. Ak však vezmeme do úvahy to, že, zjednodušene povedané, ekonomike sa darí, nie je dôvod, prečo sa neuskromniť a nešetriť „na horšie časy“.
  
Prečo nie vyrovnaný?
Tu treba tiež poznamenať, že oháňať sa akýmsi trojpercentným deficitom a kritériami z Bruselu je až príliš jednoduché a hlavne dosť zavádzajúce. Veď predstaviť si 308 064 052 000 Sk je pre bežného smrteľníka asi nemožné. Pritom také vysoké majú byť príjmy rozpočtu, ktoré vláda vyberie takým či onakým spôsobom práve od nás, bežných smrteľníkov – daňových poplatníkov. S nimi plánuje vláda hospodáriť tak, že jej bude ešte 38 864 000 000 Sk chýbať. Prečo by vláda mala ešte zadlžovať občanov, keď už od nich nedobrovoľne vyberá v priemere takmer polovicu ich príjmu, to je zrejme za súčasnej situácie príliš ambiciózna, až naivná otázka. To však nie je dôvod ju nepoložiť. Odpoveď na ňu, obzvlášť z úst súčasného premiéra, by mohla byť zaujímavá…

Vo všeobecnosti sa teda dá povedať, že tento rozpočet je taký nemastný-neslaný. Veľmi nepoteší, ale ani veľmi neublíži. Nemá zmysluplnú ideu. Na druhej strane je to snáď aj dobre. Keby sa prostredníctvom neho nejaká ucelená koncepcia realizovala, bola by to zrejme tá, ktorá bola hmlisto načrtnutá v programovom vyhlásení vlády. A v tom prípade by nielen strážcovia Maastrichtských kritérií horko zaplakali.

Jarmila Urvová

vyšlo v týždenníku Domino fórum   18. 10. 2006