Trvalý odkaz

Milton Friedman získal medailu Johna Batesa Clarka udeľovanú výnimočným americkým ekonómom mladším ako 40 rokov v roku 1951. Získanie tejto medaily je často považované za ťažšie ako získanie Nobelovej ceny. Jeden z dôkazov jeho veľkosti je, že keď ju získal, mal ešte pred sebou všetky svoje práce, ktorými sa preslávil – teória permanentného dôchodku, revolučná „Monetárna história Spojených štátov“ (napísaná spolu s Annou Schwartz) a koncept prirodzenej miery nezamestnanosti

Tieto práce zmenili chovanie centrálnych bánk na celom svete. Pre ne-ekonómov nie je Friedmanovým najväčším úspechom vyvrátenie Keynesovskej dopytovo orientovanej hospodárskej politiky, ale populárne práce, ktoré odmietali konsenzus uprednostňujúci stále väčšie intervencie štátu v ekonomike. Tie prišli až potom, ako ho jeho vrstovníci začali považovať za vedúcu osobnosť. V čase svojej smrti tento 94 ročný ekonóm ešte stále pracoval. Snažil sa šíriť myšlienky o slobodných trhoch, tento krát pomocou dokumentárneho filmu pre americkú verejnoprávnu televíziu.

Ďalším znakom jeho veľkosti je, že veľa z jeho myšlienok sa zdalo byť bláznivých keď s nimi prišiel, no po rokoch si získali rešpekt a obľúbenosť. Či už išlo o obvinenie, že za Veľkú hospodársku krízu môže nesprávna menová politika americkej centrálnej banky, školské poukazy, alebo profesionálnu armádu, tieto idey sa neskôr stali široko akceptovanými. Friedman si však napriek tomu vždy uvedomoval, že jeho úspech je krehký. Slobodné trhy a stabilná mena majú veľa nepriateľov, hlavne medzi politikmi. Nechal nám ohromujúce dedičstvo ekonomickej teórie a odporúčaní pre verejnú politiku – ale narastá, či upadá toto dedičstvo?

V oblasti menovej politiky ostáva Friedman určite velikánom. Jeho kritici poukazujú na to, že centrálne banky sa už nesnažia priamo ovplyvňovať ponuku peňazí. Pre tých, ktorí si pamätajú infláciu v sedemdesiaty rokoch je pravdepodobne dôležitejšie, že úsilie dosiahnuť nulovú mieru nezamestnanosti už viac nevyvoláva inflačné špirály.  V rozvinutých krajinách môžu politici hovoriť ako nasledovníci Keynesa, ale správajú sa ako monetaristi. V snahe odvrátiť infláciu a recesiu sa obracajú skôr  sa na centrálnu banku, a menej sa uchyľujú k využívaniu fiškálnej politiky.

A čo ostatné z jeho revolučných nápadov? Jeho myšlienka profesionálnej armády bola najskôr odsúdená ako nepraktická, no dnes je hlboko vrytá do americkej kultúry. Politici, ktorí uvažujú o obnove vojenskej povinnosti sú okamžite tvrdo odmietnutí. Nápad podporiť sociálne slabších negatívnou daňou z príjmu, ktorá by dávala peniaze chudobným pracujúcim, bol zavedený do praxe vo forme daňového kreditu zo zarobeného príjmu. Takáto politika je dnes obľúbená naprieč politickým spektrom ako recept na pomoc nízkopríjmovým skupinám. Školské poukazy robia taktiež pokroky, aj keď pomaly. Myšlienka, že žiaci by mali byť schopní si vybrať medzi štátnymi školami vytvára v americkom vzdelávacom systéme konkurenčné prostredie. 

Aj mimo Friedmanovej domoviny majú jeho myšlienky vplyv. Bol kritizovaný za to, že radil Pinochetovmu režimu v Čile, kde jeho študenti -  „the Chicago boys“ –  riadili ekonomickú politiku. O tridsať rokov je despotická vláda preč, ale trhové reformy spravili z Čile ekonomickú hviezdu Latinskej Ameriky. Svetová banka a medzinárodný menový fond pokračujú v presadzovaní trhovo orientovaných reforiem a stabilných systémov financovania. Návrhy ako negatívna daň z príjmu boli predchodcami postoja narastajúceho v Európe (a aj inde), že vlády by mali poskytovať záchranné siete pomocou daní a rozdeľovania sociálnych dávok a nie cez tvrdú reguláciu trhov. 

Napriek Friedmanovej práci sú myšlienky o regulácii stále populárne vo veľa krajinách, najmä v jeho rodnej. Tiež neuspel v obmedzovaní moci štátu, ktorá sa stále rozrastá vo viacerých krajinách, vrátane Ameriky. Je ironické, že pomohol pri zrode myšlienky, ktorá  asi značne pomohla nárastu štátov do nevídaných rozmerov – zrážková daň z príjmu, ktorú pomohol vynájsť počas druhej svetovej vojny. Skutočnosť, že daň je odčítaná z príjmu väčšiny ľudí ešte predtým, ako sa dostane do ich vreciek je pravdepodobne jeden z dôvodov, prečo boli štáty schopné narásť do takých rozmerov, v akých ich poznáme dnes. Friedman úprimne ľutoval tento vlastný príspevok do ekonómie ako vedy. Ale ako jeho ostatné myšlienky, pretrvá dlho aj po jeho smrti. 

Preložil Adam Marek
Prevzaté z Economist.com (17. novembra 2006)
http://www.economist.com/…laystory.cfm?… 

Pdf Tlačiť