Čo by sa stalo, ak by bol Bitcoin peniazmi? Zanikol by.

Bitcoin (BTC) väčšina ľudí považuje za novo-vzniknuté peniaze, ktoré nemôže ovládať žiadna centrálna autorita. S daným názorom striktne nesúhlasím. Po prvé treba rozlišovať medzi peniazmi a menami. BTC nie je určite žiadna mena. Mena ako napr. USD alebo EUR sú vyjadrenia záväzku = dlhu centrálnej alebo komerčnej banky v predmetnej menovej oblasti a sú typickým produktom bankového sektora. Sú to takzvané IOUs. Banky teda netvoria peniaze ale meny. Za peniaze je nutné považovať naďalej komoditné peniaze – zlato a striebro. Tie nie sú nikoho IOUs. BTC je rovnako určitým novým druhom technologického aktíva. Nie je určite menou. Z definície. BTC je teda skôr internetové aktívum – kyber-komodita.

Tvrdím, že BTC nemôže dobre slúžiť ako peniaze. A je jedno či v ňom viete zaplatiť; zaplatiť viete všeličím, od stravných lístkov, cez nalietané míle, až po nazbierané body v akejkoľvek obchodnej sieti, či čímkoľvek, čo produkujete; napr. zaplatiť viete i prácou, či čokoládou doktorovi za to, že Vás v štátnom zdravotníckom systéme rovno nezabil. Nič z vymenovaného, pritom za peniaze nepovažujeme. Peniaze nie sú totižto len o platení. BTC nie je a nebude peniazmi preto lebo je rigidný. Nie je vhodný na sprostredkovávanie dlžníckych vzťahov, ktoré by mali byť v ňom vyjadrené. Jednou z funkcií peňazí je totižto i to, že sú tzv. unit of account (zúčtovacia jednotka); detailnejšie dôvody nájdete napr. tu. Avšak v princípe sa jedná o to, že BTC nevie (sám o sebe, nie v prepočte na USD) reagovať na úrokovú mieru. Reakcia na úrokovú mieru totižto vyžaduje z času na čas pridať novú peňažnú jednotku do obehu.

Predstavme si však myšlienkový experiment, že BTC sa skutočne stane peniazmi. Ľudia teda prestanú vyjadrovať ceny v USD, či EUR a budú ako peniaze používať iba BTC. Tvrdím, že ak by sa to stalo, t.j. že ak by sa BTC stal aj unit of account, zanikol by. Tzv. mineri (ťažiari BTC), by totižto nevedeli, či existuje alebo neexistuje pre nich zisková príležitosť ťažiť BTC. Na problém sa pozrieme zo všetkých možných strán, dokonca akceptujeme aj objektivistické tvrdenia, že peniaze nadobúdajú kúpnu silu prostredníctvom viery. Výsledok je však vždy rovnaký. Mineri prestanú ťažiť.

Ako základ použime argumentáciu autora knihy „Bitcoin Standard“. Ten tvrdí (parafrázujem), že čím viac ľudia dopytuje BTC ako tzv. store of value, vzhľadom na to, že je ho obmedzené množstvo, tým viac jeho cena rastie, čím viac jeho cena rastie, tým viac sa stáva jeho mining ziskový a tak sa ho ľudia snažia viac ťažiť, čo však nevytvára viac BTC, len vyššiu hasrate, čo znamená vyššiu bezpečnosť siete, čo zas spätne zvyšuje dopyt po tom, že BTC je ešte lepší store of value. BTC potom nahradí súčasné meny a stáva sa (už je) podľa neho najlepšími peniazmi, aké ľudstvo doteraz vynašlo.

Argument však celkom dobre ukazuje, že ak by sa stal BTC skutočnými peniazmi, t.j. bol by okrem store of value aj  unit of account, t.j. vyjadrovali by sme v ňom aj ceny, účtovali by sme v ňom dlhy, tak by mineri nevedeli, či sú ziskoví. Vyššie spomínaný rast cien podnikateľa totižto informujú o vyššom dopyte po komodite. Ak by však boli ceny v BTC určené, mineri by nevideli ich rast. Mali by problém s jedným s hlavných ekonomických signálov, ktorý súvisí s tým, či vstúpiť do odvetvia miningu alebo nie. Tým strácajú prehľad o incentívach vstupu/výstupu do/z odvetvia. To by spätne viedlo k chaosu okolo minigu, čo by následne spôsobilo jeho zánik. A to preto lebo nevidia, či je ťažba zisková alebo stratová. Ťažiar vidí, aké má tržby (počet získaných BTC z ťažby a z poplatkov). Problém je však s určením svojich nákladov. Získané BTC totižto nemá svoju cenu, resp. jeho cena je opakom všetkých ostatných cien statkov. Cena voči ostatným statkom vzniká však až vo výmene. Ako teda určiť koľko elektriny, hardware, či iných nákladov je hodná jednotka BTC?

Problém súvisí s tým, že ak sú BTC peniaze, ako odvodiť ich kúpnu silu?

Odvodiť, koľko elektriny, či hardware je hodná jednotka BTC, nie je pre minera triviálny problém. Od neho závisí či sa mu oplatí alebo neoplatí minovať. Ak sa vám to zdá jednoduché, asi stále rozmýšľate v USD, či EUR. Zabudnite však na dnešné meny, v ktorý je cena určená. Kúpnu silu BTC je nutné odvodiť samú o sebe, bez štátnych mien. Odvodiť ho napr. od prácnosti toho, koľko práce bolo vynaložené na výrobu nejakého hardware, či elektriny, či stavbu datacentra? Alebo ho odvodiť od nejakého kúpneho koša, či cenového indexu? Alebo ho odvodiť od výmenného pomeru BTC voči iným krypto-menám, ktoré budú naviazané na BTC? Alebo stanoviť jeho kúpnu silu z minulosti od ceny vyjadrenej v USD?

Prvá možnosť – prácnosť – je dávno ekonomicky vyvrátená. Jedná sa o teóriu ohodnotenia statku na základe práce, tzv. labour theroy of value,  jej predstaviteľmi boli napr. David Ricardo, čiastočne i Adam Smith a spája sa i s Karolom Marxom, ktorý v jej kontexte už ďalej vysvetľoval, že hodnota komodít nevyplýva z práce ako takej, ale z predaja práce pracujúcich kapitalistom, pričom práve tá je jedine produktívna. Táto teória dnes slúži skôr na ukážku toho, čo je na nej nesprávne a bola prekonaná teóriou marginálnej užitočnosti a teóriou subjektívnej hodnoty. Tadiaľto, aj keď sa to pre mnohých nezdá, cesta určite nevedie.

Dá sa teda kúpna sila BTC odvodiť od nejakého indexu statkov alebo kúpneho koša? Tu je inštruktívna kritika zo strany napr. Hansa Hermana Hoppeho, na základe prác Ludwiga Misesa. Hoppe k tomu píše: „here is first the fundamental problem that the purchasing power of money cannot be measured and that the construction of price indices-any index-is scientifically arbitrary, i.e., as good or bad as any other. What goods are to be included? What relative weight should be attached to each of them? What about the problem that individual actors value the same things differently and are concerned about different commodity baskets, or that the same individual evaluates the same basket differently at different times? What is one to do with changes in the quality of goods or with entirely new products?“ Indexácia, či kúpne koše sú opäť zakopaná cesta.

Čo teda odvodenie jeho kúpnej sily na základe jeho výmenného pomeru voči iným kryptomenám (nezabudnime, že sme si povedali, že ľudia už prestali používať USD a EUR a používajú len kryptomeny). Tu je argument jednoduchý. Problém neriešime. Len ho presúvame na inú kryptomenu a takto dookola. Tu sme jednoducho v kruhu.

A čo odvodenie kúpnej sily BTC z minulosti, napr. od USD? To značí, že ak bola vyjadrená cena napr. elektriky v USD a prepočítaná potom na BTC, nemôžeme daný pomer používať aj naďalej? Z ekonomického hľadiska je to opäť problém. Minulosť ostáva ekonomicky navždy stratená. Ceny sú vždy novými výmennými pomermi statku a peňazí, ktoré zodpovedajú novým podmienkam na trhu. Opäť cesta zarúbaná.

„Bublinológia“, objektivizácia a viera

Jedným z často používaných prístupov je prístup vysvetľovania kúpnej sily cez jej objektivizáciu. Vtedy získavajú peniaze hodnotenie na základe viery, ktorá okolo nich vytvára bublinu. Pracovne nazývam danú koncepcie „bublinológia“. Argument je veľmi stručne taký, že čím viac budú ľudia používať BTC ako prostriedok výmeny a čím viac bude rozšírený, tým viac má potenciál stať sa peniazmi. Až v jednom momente (neskôr v budúcnosti) „zabudnú“ ľudia na staršie peniaze alebo ich okolnosti motivujú ich opustiť (fiat meny skolabujú) a začnú používať to, čo je najrozšírenejšie, t.j. BTC. Objektivizácia je celkom ťažký oriešok na pochopenie a ťažko sa proti nej argumentuje. Ale pozrime sa na to.

Hodnotenie peňazí (v našom článku potenciálne BTC) v rámci objektívneho prisúdenia kúpnej sily peňazí je založené na odhadovaní ich kúpnej sily smerom do budúcnosti, od čoho je odvodzovaná kúpna sila dnes. Kúpna sila je zároveň opakom cenovej hladiny statkov. Všetky statky majú svoju cenu v peniazoch a všetky peniaze majú svoju cenu vyjadrenú v ostatných statkoch. Kúpna sila je potom závislá od dvoch premenných. Prvou je dopyt po držaní zostatkov peňazí a druhá je odhad riedenia kúpnej sily peňazí závislý od počtu nových peňažných jednotiek.

Prvá premenná ovplyvňuje kúpnu silu nasledovne. Čím je zo strany subjektu vyšší dopyt po držaní peňazí, tým viac rastie ich kúpna sila. Rastúca kúpna sila je však z opačného pohľadu pokles cien ostatných statkov. Pokles cien statkov teda spätne zabezpečí, že vyšší dopyt po peniazoch zo strany subjektu je automaticky vyrovnávaný zmenou reálnej kúpnej sily, čo motivuje subjekt dopyt po peniazoch znížiť a uspokojiť statkami jeho ďalšie potreby (ceny statkov vyjadrené v peniazoch totižto klesli). Druhá premenná je spojená s množstvom peňazí. Platí jednoduchá premisa – viac peňazí = nižšia kúpna sila a naopak.

To, že sa jedná o objektivizáciu kúpnej sily, nie je jednoduché odhaliť. Možno je vhodné si ukázať rozdiel medzi subjektivizmom a objektivizmom v kontexte iných statkov. V subjektívnom prístupe v prípade akéhokoľvek iného statku ako peňazí, rastie kúpna sila daného statku (jeho tzv. exchange value) síce od dopytu po ňom samotnom, ale za tým „stojí“ vždy uspokojenia nejakej potreby. Inými slovami pri kúpe bagru nechceme bager ako taký. Chceme jamu, ktorú ma vykopať. Bager totižto nie je cieľom (tzv. „ends“) výmeny, je prostriedkom (tzv. „means“) výmeny. Dopyt a ponuka po bagroch (prostriedkoch) generuje cenu týchto prostriedkov, avak v kontexte našich cieľov.

Cieľom dopytu po peniazoch (ends) má byť pre subjekt kúpna sila, likvidnosť statku, ktorou si subjekt zabezpečuje odstránenie neistoty spojenej s budúcnosťou (vysvetľuje to napr. Hoppe). Prostriedkom (means) už však je statok, ktorého vlastnosťou je jeho likvidnosť a to, že má kúpnu silu. Subjektívny cieľ je v prípade peňazí spojený s objektívnou vlastnosťou prostriedku. Tak, ako má totižto bager (prostriedok) objektívne vlastnosti na kopanie jamy, tak majú i peniaze (prostriedok) objektívnu vlastnosť = kúpnu silu, ktorá zabezpečuje subjektívnu potrebu = kúpnu silu. Rovnako je vidieť i to, že objektivisti sa nevyhnutne dostávajú do argumentácie v kruhu (tzv. pettito princi error). Kúpna sila je zabezpečovaná kúpnou silou statku.

Subjektívny prístup k peniazom teda vyžaduje, aby bola kúpna sila peňazí odvodenou od uspokojenia nejakej inej potreby; kúpna sila musí ostať prostriedkom, ktorý je odvodený od subjektívnej potreby. Tou potrebou v prípade peňazí je nejaká výmena neskôr v čase, t.j. nepriame uspokojenie potrieb subjektu inokedy ako dnes. Dnes a niekedy potom, spája nejaká výmena v čase. Dlhová výmena. Zjednodušene sa dá povedať (komplikovanejšie tu), že odhad kúpnej sily peňazí v kontexte budúcnosti, od ktorého je odvodená kúpna sila v prítomnosti, je odvodený od potreby sprostredkovať marginálnu dlhovú výmenu, ktorá sa v čase vyskytuje. Ako by mal pozorný čitateľ vidieť, v objektívnom prístupe nič také nie je potrebné. Tam dodatočná jednotka dlhovej výmeny bude sprostredkovaná na základe zvýšenia kúpnej sily peňazí. Objektivisti teda „potrebujú“ najprv zvýšenie kúpnej sily peňažnej jednotky, ktorá sprostredkuje dodatočnú marginálnu výmenu neskôr v čase. Kúpnu silu však chceme vysvetliť, nie ju priamo zvyšovať. Argument o jej priamom zvýšení práve implikuje, že cena peňažnej jednotky (kúpna sila) je vopred daná a nevzniká tak ako pri akomkoľvek inom statku; na základe dopytu a ponuky po uspokojení nejakej potreby, kedy je potreba cieľom konania a statok prostriedkom naplnenia danej potreby.

V subjektivistickom prístupe sa vyžaduje pri odvodení kúpnej sily najprv sprostredkovať dodatočnú jednotku výmeny a až od toho je závislá kúpna sila peňažnej jednotky. To značí, že kúpna sila prostriedku je odvodená od toho, či je vlastne vôbec možné nejakým statkom (peniazmi) sprostredkovať dodatočnú jednotku dlhovej výmeny, po ktorej majú subjekty dopyt. Cena peňažnej jednotky (kúpna sila) je teda nevyhnutne odvodeným fenoménom od dopytu a ponuky po uspokojení nejakej potreby tak, ako pri akomkoľvek inom statku.

Objektivizmus zároveň nerieši ďalšie problémy ako napr. to, kedy a ako výmenný prostriedok získa svoju kúpnu silu, t.j. moment prechodu z jedných peňazí na iné, resp. dôvody tohto prechodu. Preto používa pri vysvetľovaní rôzne formy ekonomického šarlatánstva v podobe „argumentácie“ o viere a bubline.

Dajme však objektivizácii šancu.

Pristúpme na argument objektivistov a na chvíľu akceptujme, že kúpna sila peňazí je závislá napr. od viery v peniaze samotné. Aplikujme zároveň daný argument na BTC. Najprv sa musia začať používať nielen ceny statkov v USD ale zároveň i v BTC a ľudia musia začať pripisovať BTC na základe toho kúpnu silu. V jeden moment, tak ako ľudia intenzívne využívajú BTC, zabudnú na všetky ceny vyjadrené v USD, či EUR. Všetky ceny budú odvtedy určované len a len v BTC. Čo by sa dialo?

Vzhľadom na to, že BTC môže byť jedine 21 miliónov (je inak jedno či ho bude 21, 22 alebo akokoľvek; dôležité je to, že vopred poznáme jeho počet; BTC je rigidné), tak tvrdím, že sa stane to isté, ako sme si vykreslili už predtým – nebude existovať nikto, kto bude overovať transakcie; t.j. že ťažiari stratia ekonomickú motiváciu ťažiť. Prečo?

Kým v predchádzajúcej kritike som poukazoval na to, že ťažiari nevedia určiť kúpnu silu BTC, tak v tejto časti článku už predpokladáme, že kúpna sila BTC existuje. Ťažiarom to však nepomôže. Problém je, ako a na základe čoho sa v objektivistickom predpoklade mení kúpna sila peňazí = BTC. Ako sme ukázali vyššie, je odhadovaná na základe počtu jednotiek. V prípade BTC je to však irelevantné. Počet je daný. Z tohto hľadiska musí kúpna sila BTC jedine rásť. Ostáva teda jej závislosť od dopytu po držaní peňažných zostatkov.

Čím viac sa však BTC drží, tým menej transakcií sa vykoná. Čím menej transakcií sa vykoná, tým menej tržieb majú ťažiari (dostanú menej odmeny v podobe poplatkov v BTC). Na druhej strane nevyhnutne stúpa kúpna sila BTC. Či už z hľadiska produkcie ostatných statkov, ktorých ceny sú v BTC vyjadrované, tak i z hľadiska dopytu po držbe BTC.

To pre ťažiara vytvára kalkulačný problém. Jednak je to nominálny pokles tržieb (menej poplatkov z menšieho množstva transakcií) a zároveň je to rast kúpnej sily BTC. Výsledok? Omnoho viac sa mu oplatí neťažiť. Môžete si to predstaviť takto. Ak by boli v čase „t“ napr. náklady na ťažbu a overovanie transakcií 0,6 BTC a ťažiar by získal v čase „t+1“ len 0,5 BTC (spôsobená menším počtom poplatkov a vyššou motiváciou držby), ktoré majú síce vyššiu kúpnu silu, načo by ťažil. To, že by 0,5 BTC malo neskôr v čase vyššiu kúpnu silu ako malo 0,6 BTC v čase investície do ťažby je síce možné, avšak nemení nič na fakte, že ak by ťažiar neťažil, ostalo by mu 0,6 BTC, ktoré by mali neskôr v čase vyššiu kúpnu silu ako 0,5 BTC.

Proti tomuto sa dá ešte argumentovať tak, že ak by sa znížil počet transakcií a tým i tržby, viedlo by to nevyhnutne k menšej konkurencii ťažiarov, t.j. vyššej koncentrácii ťažby BTC. To však nič nemení argumente. Aj keby totižto ostal jediný ťažiar, oplatilo by sa mu v určitom momente neinvestovať do ťažby a radšej len držať BTC. Kvôli čomu? Kvôli nákladom obetovaných príležitostí, ktoré by boli v oblasti ťažby BTC vyššie ako v akomkoľvek inom odvetví.

Nejedná sa tu zároveň o keynesiansky problém poklesu cien / rastu kúpnej sily peňazí. Ceny v trhovom hospodárstve klesajú prirodzene tak, ako sa zvyšuje efektivita produkcie nejakého statku. To značí, že problém klesajúcich tržieb z dôvodu nižších cien rieši podnikateľ vyššou produktivitou a produkciou. Nejedná sa tu o zero sum game. V prípade BTC však vyššia efektivita (lepší hardware, nižšia cena elektriny, lepšie spôsoby chladenia, znižovanie marže a pod.) nespôsobuje vyššie nominálne výnosy v BTC (pamätajme BTC = peniaze); tie sú buď explicitne dané (pokým sa nevyťaží posledná jednotka BTC) alebo sú závislé od poplatkov za transakcie, ktoré čím sú početnejšie tým viac ťažiarov ťaží, čo vyústi do nižších príjmov ťažiarov a vyššej kúpnej sily BTC alebo sú transakcie menej početné, čo vyústi do koncentrácie ťažby, ale stále vyššej kúpnej sily BTC. Pri oboch scenároch sa však ťažiarovi v nejakom momente neoplatí ťažiť a radšej držať BTC, ktorých kúpna sila nevyhnutne rastie. Rast kúpnej sily tu nie je zároveň problém. Problém sú náklady obetovaných príležitostí, ktoré sú pri ťažbe vyššie ako v iných odvetviach. Inými slovami ako by sa BTC stal peniazmi, skončil by. Ťažiari by časom prestali ťažiť.

Ako je to so zlatom?

Zlato je iné. Nie je rigidné a je relatívne vzácne. Tým, že nie je rigidné, vieme ho použiť i na sprostredkovanie dodatočnej jednotky dlhovej výmeny; pokiaľ je to nutné, pričom daná nutnosť je samozrejme podnikateľsky objavovaná ako pri všetkom ostatnom. Ťažiar zlata inak rovnako čelí problému, že sú ceny v zlate určované (resp. od zlata odvodzované). Rovnako nevidí rast ceny zlata, ktorý by implikoval zvýšený dopyt po peniazoch.

Ťažiar zlata však dostáva informáciu o vyššom dopyte po zlate sprostredkovane. Vyplýva z toho, že sa vo finančnom sektore znižuje úroková miera. Nižšia úroková miera spôsobuje vo finančnom sektore rast dopytu po peniazoch v prípade, že existuje i vyššia miera dopytu po držaní peňažných zostatkov a naopak. Dodatočnú jednotku teda od ťažiarov zlata žiadajú účastníci finančného sektoru. Úrok nie je totižto cenou peňazí, je cenou úverovej výmeny (výmeny v čase), prostredníctvom ktorej sa realizuje v ekonomickom systéme v princípe všetka ekonomické činnosť; vzhľadom na to, že každá ekonomická činnosť vyžaduje nejaký čas.

Dodanie novej peňažnej jednotky je potom ziskové vtedy, ak kvôli poklesu úroku nie je možné alokovať kapitálové zdroje do odlišných ekonomických projektov ako je ťažba peňazí (úrok súvisiaci s danými ekonomickými projektmi je príliš nízky = vlastníci kapitálových zdrojov ho nepovažujú za dostatočne atraktívny, aby poskytli kapitálové zdroje). Ťažba peňazí vtedy ponúka lepšiu výnosnosť a tam smerujú kapitálové zdroje. Dodanie dodatočnej peňažnej jednotky na trh však dostáva dopyt po dodatočnej úverovej výmene viac do ekvilibria, t.j. kapitálové zdroje prestávajú tiecť do ťažby a alokujú sa opäť inde (to inde sú všetky ostatné ekonomické činnosti). Od správneho odhadu potreby dodatočnej jednotky úverovej výmeny potom samozrejme vyplýva i kúpna sila dodatočnej peňažnej jednotky. V prípade, že nová peňažná jednotka ďalej v ekonomickom procese úspešne sprostredkovala alokovanie kapitálových zdrojov, je dodatočnej peňažnej jednotke pripisované hodnotové ážio a v prípade neúspechu hodnotový diskont.

Monetárne ceny sú optimálne aj po dodaní dodatočnej peňažnej jednotky. Sú výsledkom uspokojenia dopytu po sprostredkovaní dodatočnej jednotky dlhovej výmeny, čím získavajú kúpnu silu peniaze a zároveň dopytu po výmene peňazí (ktoré majú svoju kúpnu silu) za iné statky. Od čoho vie ťažiar zlata určiť náklady na svoju ťažbu, ako aj kalkulovať svoje výnosy.

Ťažiar zlata zároveň nečelí absolútnej vzácnosti komodity, ktorá by spôsobovala, absolútny rast kúpnej sily. To spôsobuje, že náklady obetovaných príležitostí sú stále dostatočne vysoké aj voči samotnej produkcii komodity, t.j. oplatí sa mu stále produkovať komoditu = peniaze a investovať zdroje do efektívnejšieho spôsobu ťažby a byť na konci procesu ziskový.

Záver

Scenáru zániku BTC kvôli tomu, že by sa stal peniazmi, sa nie je nutné obávať. Stačí si uvedomiť, že BTC a každá iná kryptomena je „len“ technológiou založenou na základe transparentnej a zdieľanej (nikým nespravovanej) účtovnej knihy. Veľký počin, ktorý ľudstvu pomôže. Možno aj k lepším menám = produktom bankového sektora založeného na smart kontraktoch. Hodnota a cena účtovnej jednotky tejto technológie = BTC, bude preto vždy len odvodzovaná od peňazí. Samozrejme podľa toho, ako užitočná táto technológia pre ľudstvo bude. Avšak zabudnime už na to, že BTC je novými peniazmi, resp. že sú to najlepšie peniaze aké ľudstvo dodnes vynašlo. Nie sú a nikdy nebudú. Zo svojej podstaty.

Matúš Pošvanc, 18.8.2018

Pridaj komentár

Categorized: Články