Cieľom tejto prednášky je popísať slovenskú skúsenosť po roku 1989 a spôsob, ako sa stali Slováci bohatší, ako sa im postupne zlepšilo sociálne postavenie, ako aj popísať, čo všetko by sa dalo z našej skúsenosti uplatniť na Kube, a tiež naopak, čoho by sa mali Kubánci vyvarovať. Tento cieľ sa pokúsim naplniť nasledovným spôsobom: ako prvé popíšem základné princípy rastu bohatstva a príčiny chudoby v akejkoľvek spoločnosti, po druhé popíšem päť príkladov zo Slovenska, pričom v nich popíšem pozitíva i negatíva, ktoré sme zažili, konkrétne v oblastiach 1) zásobovanie, distribúcia a predaj potravín a spotrebného tovaru, 2) bytová politika, 3) monopoly a konkurencia, 4) hromadná doprava, 5) reštitúcie. Nakoniec zhrniem pozitíva slovenskej cesty, z ktorých by sa mohla Kuba inšpirovať a tiež poukážem na niektoré negatíva, ktorých by sa mala vyvarovať.

Základné princípy rastu blahobytu sú založené na akceptovaní 3 faktov a určitých konzekvencií: 1) žijeme vo svete vzácnych zdrojov, preto je pojem EFEKTIVITA kľúčový, 2) každý človek má slobodnú vôľu, preto je pojem POZNANIE dôležitý, 3) vlastnícke práva nám pomáhajú riešiť konflikt so vzácnymi zdrojmi, preto je pojem PRÁVO nevyhnutý. Konzekvencie: Akceptovanie týchto faktov vedie k existencii dobrovoľnej výmeny, zisku, cenového systému a konkurencii, čím rastie bohatstvo – bohatnú ľudia a to sú i princípy ekonomickej slobody.

Ad1.: Človek nežije v rajskej záhrade; žije na zemi a má obmedzené množstvo zdrojov. Nemôžeme mať neobmedzené množstvo uhlia, elektriny, autobusov, vody a dokonca nemáme ani neobmedzené množstvo času, čo vyplýva z našej smrteľnosti. Ad2.: Človek bol však na rozdiel od zvierat obdarovaný i slobodnou vôľou. Tá sa prejavuje v premýšľaní, kreativite, rôznych preferenciách alebo v tom, že dokážeme z mála vyprodukovať veľmi veľa prostredníctvom poznania a poznatkov. Ad3.: Jediným možným mierumilovným riešením problému vzácnosti je akceptovanie vlastníckych práv k statkom. Z týchto faktov plynú určité konzekvencie.

Platí, že pokiaľ chcem niečo, čo nie je moje, musím druhému človeku dať niečo na oplátku. Napr. ak chcem auto, ktoré nevlastním a nechcem niekoho ubiť kyjakom, aby som mu ho vzal, musím mu dať niečo, čo naopak patrí mne, napr. 50 ton cukrovej trstiny. To sa nazýva dobrovoľná výmena. Po nej sa máme obaja lepšie a získali sme, pretože ja som sa zbavil niečoho, čoho som si cenil menej a čo viem produkovať lepšie (cukrová trstina), za niečo, čo som si cenil viac a čo neviem tak dobre vyrábať (auto). Tento princíp platí i na celú ekonomiku, ktorá funguje navyše v súčinnosti s cenovým systémom. Nevymieňam teda cukrovú trstinu za auto, ale predávam cukrovú trstinu za ceny vyjadrené v peniazoch a za získané peniaze si kúpim auto alebo niečo iné. Takto získavajú všetci omnoho viac, ako mali predtým - bohatnú.

Ceny vyjadrujú zároveň informácie o vzácnosti statkov. Zisk nás potom informuje o tom, kto je najefektívnejší v produkovaní daných statkov. Ten, kto ho dosahuje, je objektívne efektívnejší ako ten, kto ho nedosahuje. To znamená, že vie lepšie využívať vzácne zdroje a dokáže lepšie uspokojiť priania ostatných ľudí, robí veci lacnejšie a kvalitnejšie. V tomto systéme sú pánmi spotrebitelia – obyčajní ľudia. Pokiaľ sa im nepáči, čo im niekto ponúka, potrestajú ho veľmi kruto – prestanú u neho dané statky kupovať a on dosahuje stratu a naopak, pokiaľ sa im to páči, odmenia ho v podobe peňazí. Spotrebitelia musia mať zároveň možnosť výberu, aby vedeli porovnávať, kto im ponúka statky lepšie, t.j. musí existovať konkurencia. Tá potom nekompromisne donucuje všetkých výrobcov produkovať statky čo najefektívnejšie – lacno, kvalitne a vo veľkom počte. Výsledkom tohto procesu je rast blahobytu spôsobeného relatívnym poklesom cien voči rastu miezd. To znamená, že si obyčajný človek môže na základe viac peňazí kupovať čoraz viac lacnejších statkov ako predtým a byť tak bohatší.

Príčiny chudoby sú následne spôsobené neakceptovaním daných faktov a snahy všetko riadiť a regulovať. Riadenie ekonomiky zlyháva na nemožnosti získať dostatok informácií o potrebách ľudí; vlády a vládcovia nevedia koľko, ako a za akú cenu vyrábať. Vlády ďalej udeľujú monopolné privilégia a obmedzujú konkurenciu, t.j. možnosť výberu spotrebiteľov, čím neúmerne rastú ceny a výrobcovia nie sú nútení správať sa efektívne (vysoké ceny, nekvalitné výrobky, nedostatok výrobkov). Spotrebitelia zároveň strácajú možnosť odmeňovať alebo trestať výrobcov. Vlády mnohokrát regulujú i cenový systém, čím výrobcovia strácajú informácie o potrebách ľudí, príliš nízke regulované ceny spôsobujú nedostatok (napr. bytov) a príliš vysoké regulované ceny spôsobujú zbytočné prebytky (u nás napr. poľnohospodárskych plodín, mlieka a pod.).

Vlády tiež neakceptujú vlastnícke práva, čo vedie k tomu, že výrobcovia nie sú motivovaní správať sa k zvereným statkom efektívne, pretože z toho nič nemajú – nie sú nijako odmenení za správne a efektívne rozhodnutia. Vlády tiež často zabúdajú na to, že nemôžu mať všetci všetko a rovnako. Pokiaľ sa snažia o tento cieľ, nemá v konečnom dôsledku nikto nič, pretože ľudia sú demotivovaní. Nemôžu dosiahnuť svojím vlastným úsilím viac a oplatí sa im čakať na pomoc od vlády. Ale vláda im nemôže dávať viac, pretože nemá od koho brať – všetci čakajú na jej pomoc. Vlády tiež často podporujú neefektivitu prostredníctvom dotácií, obchodnými obmedzeniami, kvótami, clami, a pod.. Všetky tieto opatrenia spôsobujú stagnáciu, pretože podporujú tých, ktorí nie sú najlepší a to na úkor spotrebiteľa – obyčajného človeka, ktorý musí platiť drahé výrobky. Inými slovami, príčiny zlého sociálneho postavenia ľudí pramenia z rôznych a nespočetných foriem regulácií, obmedzení ľudskej slobody či ľudského konania. 

2. Niektoré oblasti ekonomiky na Slovensku po roku 1989

2.1 Zásobovanie, distribúcia a predaj potravín a iného spotrebného tovaru 

Túto oblasť môžeme hodnotiť vzhľadom na vyššie popísané ekonomické zákonitosti ako najúspešnejšiu. Výsledky, ktoré sa po roku 1989 a po 15 rokoch transformácie dostavili, sú veľmi dobré. Obyvatelia Slovenska sa veľmi rýchlo prestali stretávať s javmi, ktoré boli pred rokom 1989 absolútne bežné: zmizli dlhé rady, nedostatok niektorých druhov potravín a spotrebného tovaru, zmizla uniformita, ktorá bola nahradená veľmi rýchlo rôznorodosťou ponuky všetkých vecí od potravín počnúc cez spotrebnú elektroniku a ponukou nových automobilov končiac. Po 15 rokoch môžeme konštatovať, že na Slovensku sa dnes dá kúpiť všetko to, čo je bežné v trhových ekonomikách. Cenová hladina je zároveň veľmi prijateľná a dnešný i podpriemerný spotrebiteľ, ktorý nemá veľmi vysoký príjem, si môže dovoliť kúpiť omnoho viac vecí, ako to bolo pred rokom 1989, pričom kúpna sila obyvateľstva stále rastie. To je jednak spojené s rýchlym ekonomickým rastom krajiny, rastom reálnych miezd v poslednom období, ale i nových nástrojov financovania spotreby ako sú spotrebné úvery, leasing, nákupy na splátky a podobne.

Z pohľadu ponuky existujú na trhu viaceré obchodné reťazce, ktoré sú zoskupované hlavne v okolí väčších miest. Medzi najväčšie (merané ako podiel tržieb na celkových tržbách) môžeme zaradiť TESCO, Billa, Hypernova, Carefour, Kaufland, a Lidl. Na trhu sa i napriek obavám mnohých politikov, či občianskych aktivistov (z radov environmentálneho hnutia) udržali i malé obchody (ako vo veľkých mestách, tak i v menších aglomeráciách – dediny, osady), špecializované na rôzne druhy výrobkov, od predajcov potravín, spotrebného tovaru, až po predajcov úzkoprofilového tovaru napr. predajcov rybárskeho náradia, ktoré môžeme zaradiť medzi oblasti, pri ktorých neexistuje masívny dopyt, skôr ide o jednotlivcov. Inými slovami, predajcovia dokážu uspokojovať priania i veľmi špecifických a malých skupín obyvateľstva, nielen priania masívneho dopytu.

Dnes je zároveň na Slovensku úplne bežnou praxou, že predajcovia sa snažia nalákať zákazníkov rôznymi akciovými cenami, niekedy ide i o zľavy až vo výške 75% na tovar rôzneho druhu, ktorého sa potrebujú zbaviť pred začiatkom novej sezóny. Ale veľmi časté sú i pravidelné zľavy vo veľkých obchodných reťazcoch i v priebehu roka. Trh je voči spotrebiteľovi veľmi flexibilný a dokáže mu poskytovať nielen priame služby – predaj tovaru, ale i rôzne doplnkové služby, ktoré pomáhajú ľuďom a rozširujú ponuku služieb, napr. dovoz nákupu do domácnosti, predaj cez internet, už spomínané finančné služby, spájanie rôznych druhov služieb – napr. kúpa pohonných látok spojená so zľavou na nákup v obchode. Tieto služby prinášajú i omnoho väčšiu zamestnanosť v tejto oblasti. Spotrebitelia tiež dokážu značne ovplyvňovať i správanie sa predajcov. Príkladom môže byť nedávna kauza s predajom pokazeného mäsa vo veľkých supermarketoch, ktorá spôsobila značný odliv zákazníkov z obchodných centier, ktorým sa znížili tržby, a prechod zákazníkom späť k menším obchodom s mäsom.

Čo sa v tejto oblasti dialo a aké sú princípy, ktoré tu fungujú? Veľmi krátko po roku 1989 prebehla tzv. prvá vlna malej privatizácie, kedy bolo množstvo dovtedy štátnych predajní a obchodov priamo predaných v aukciách ľuďom, ktorí o ne prejavili záujem – tzv. priame predaje. Tento krok umožnil vznik trhových vzťahov, kedy malé obchody začali medzi sebou konkurovať a získavať zákazníkov na základe nového tovaru. Od roku 1995 vstupujú na trh prvé obchodné reťazce, pričom ich vstup kulminoval v rokoch 1999 a 2000. Ekonomický tlak zahraničných obchodných reťazcov zlikvidoval síce značné množstvo malých obchodníkov, no súčasne ostatných prinútil integrovať sa. Najúspešnejším integračným zoskupením je spoločnosť Coop Jednota Slovensko, Bratislava a dnes môžeme povedať, že je jedným zo silných hráčov v oblasti maloobchodného predaja potravín a predmetov dennej spotreby. Vstupom obchodných reťazcov sa samozrejme objavili i tlaky na reguláciu počtu supermarketov alebo reguláciu politík, ktoré uplatňujú voči dodávateľom výrobkov, ktoré predávajú (napr. reťazce tlačia na nižšie ceny, či požadujú poplatky za zaradenie tovaru do predajných katalógov) a diskusie sa viedli i v otázkach straty pracovných miest zatváraním malých predajní. Týmto tlakom vtedajšia vláda odolala a nepodarilo sa prijať žiadne výraznejšie regulácie, výsledkom čoho je značne konkurenčné prostredie: obchodné reťazce zamestnávajú veľký počet ľudí vzhľadom na to, že mnohé z nich sú otvorené aj nonstop, pričom sú to obrovské predajne, vedú cenové vojny, ktoré spotrebiteľom prospievajú – znižujú sa ceny a dá sa predpokladať, že konkurencia v tomto odvetví sa bude postupne zvyšovať, pokiaľ sa neprijmú žiadne negatívne regulačné opatrenia, podobne ako je to v susednej Českej republike.

2.2 Bytová politika

Bytová politika je naopak úplne opačnou oblasťou čo sa týka výsledkov, ako je oblasť distribúcie potravín a spotrebného tovaru. Začneme najprv legislatívnymi regulačnými chybami, ktoré nám osvetlia príčiny neúspechu, ktoré sa dnes prejavujú vysokými cenami bytov i nájmov, nízkym pomerom nájomných bytov a stále vysokým dopytom po novom bývaní. Pred rokom 1989 bol značný počet bytov vo vlastníctve štátu. Štát prostredníctvom miestnych úradov tieto byty prideľoval (moja rodina bola jednou z tých, ktorý takýto byt užívali, ale nevlastnili!). Politika štátu v tejto oblasti po roku 1989 bola realizovaná nasledovne. Bytový fond vo vlastníctve štátu bol postupne odpredávaný a dnes sa postupne odpredáva prostredníctvom obcí do vlastníctva vtedajších užívateľov. Tí síce získali dané byty do vlastníctva za účtovne výhodné ceny (rádovo za 15 – 20 násobne nižšie ceny, ako sa predávali byty na trhu), avšak čaká ich v najbližšom období veľmi náročná finančná obnova bytového fondu, vzhľadom na nekvalitné materiály používané za socializmu a vysokú energetickú náročnosť bytov.

Rovnako sa predpokladalo, že o tieto byty bude mať záujem súkromný kapitál a z týchto bytov sa stanú nájomné byty (t.j. firma kúpi celý panelák a bude ho prenajímať). U nájomných bytov by platilo, že vlastník sa stará o všetky služby (napr. opravy, revitalizácia bytového fondu, doplnkové služby – odpady, detské ihriská, osvetlenie a pod.) a nájomca platí nájom. Štát však uplatnil značnú reguláciu v tejto oblasti. Najprv začal regulovať výšku nájomného a následne prijal opatrenia, ktoré zvýhodňujú nájomcu pred vlastníkom bytu. Vlastník bytu nemôže dať nájomcovi výpoveď z bytu bez získania náhradného ubytovania a nemôže ani stanoviť trhovú cenu nájomného. Výsledky tejto politiky sú, že dnes je veľká časť bytového fondu v rukách súkromných vlastníkov a nové byty sa rovnako vo veľkej miere stavajú do osobného vlastníctva. V súčasnosti sa teda mnohé mladé rodiny musia značne zadlžiť na dlhé obdobie, aby si mohli dovoliť kúpiť vlastné bývanie, i keď na druhej strane, na trhu existuje značná ponuka finančných produktov na prefinancovanie takýchto investícií (hypotéky, úvery).

Štát sa snaží tieto svoje rozhodnutia kompenzovať mnohými politikami, ako je napr. podpora bývania prostredníctvom „Štátneho fondu rozvoja bývania“, alebo dotovaním stavebného sporenia, avšak tieto politiky sa minuli rýchleho a efektívneho riešenia nedostatku bytov prostredníctvom nízko-nákladových nájomných bytoch, a zároveň tým, že sú financované z daní, zvyšujú daňové zaťaženie obyvateľstva. 

A aj keď môžeme povedať, že dnes po 15 rokoch ako tak funguje trh s prenájmom bytov, funguje len na individuálnej úrovni, t.j. nájomné byty sú vo vlastníctve jednotlivcov, ktorí ich prenajímajú za trhové nájomné, a to je značne vysoké (napr. ja s kolegami platíme v Bratislave za 4 izbový byt s energiami mesačne 650 Euro v okrajovej časti mesta). Vlastníci bytov zároveň veľmi opatrne dovoľujú nájomcom dávať si v prenajatých bytoch trvalý pobyt, pretože to by nájomcov oprávňovalo k legislatívnej ochrane. Informácie o tomto trhu sú ale do značnej miery rozvinuté, využívajú sa lacné informačné kanále o voľných bytoch a ich úrovni prostredníctvom internetu, pretože ich užívateľmi sú vo väčšine prípadov mladí ľudia. 

Na Slovensku však neexistujú lacné nájomné byty, čo je dôsledkom legislatívnej úpravy – vlastník je v nevýhodnejšom postavení ako nájomca. To nemotivuje súkromný kapitál do investovania do nájomných bytov, ktorých štandard by zodpovedal predstave obyvateľov a ich finančným prostriedkom, čím by sa riešila veľmi efektívne a rýchlo problematika bytovej otázky. Výsledkom tejto politiky je dnes stále vysoký dopyt po novom bývaní, pričom nájomné, resp. splátka za byt tvoria veľkú časť rozpočtu rodiny.

I keď sa teda môže zdať pozitívne, že veľa bytov je dnes na Slovensku v súkromnom vlastníctve,  tento výsledok je do značnej miery reakciou obyvateľstva na štátne opatrenia po roku 1989. Bytová politika na Slovensku zlyhala práve pre nepochopenie vládnych predstaviteľov, že i táto oblasť podlieha ekonomickým zákonitostiam. Pokiaľ by bola vládna politika od začiatku prechodu v súlade s ekonomickými princípmi (konkurencia, ochrana vlastníctva a vlastníkov, vzácnosť, efektivita, zisk, voľný cenový systém), bola by i situácia na trhu s bytmi na Slovensku dnes omnoho lepšia.

2.3 Monopol vs. Konkurencia v podnikateľskom prostredí 

Na začiatku tejto práce sme si povedali, že konkurencia je veľmi dôležitou podmienkou rozvoja každej spoločnosti. Monopol je naopak negatívny. Konkurenciu môžeme zadefinovať ako voľný vstup kohokoľvek na trh bez akýchkoľvek obmedzení, pričom monopol je naopak opatrenie zo strany štátu, ktoré niekoho chráni, aby na trh nikto nevstúpil, alebo je to ovládanie daného sektora priamo štátom. Konkurencia teda neznamená len veľký počet konkurentov, ale prioritne hrozbu zo strany iných podnikateľov vstúpiť na trh, a naopak monopolizácia neznamená len jediného výrobcu, či prevádzkovateľa služieb, ale aj regulácie, ktoré výrobcov chránia a vedú postupne k monopolizácií prostredia. Aká je skúsenosť Slovenska s konkurenciou a monopolizáciou v podnikateľskom prostredí?

Po roku 1989 sme boli svedkami obrovského nárastu podnikateľov, podnikateľských iniciatív a ekonomické prostredie bolo veľmi dynamické. Jedným z dôvodov pre tento prudký nárast boli i slabé regulačné opatrenia zo strany vlády. Pred rokom 1989 súkromné podnikanie na Slovensku de facto neexistovalo a žiadne zákony po roku 1989 nemali zásadne regulačný charakter. Na Slovensku bolo možné založiť živnosť (podnikateľ jednotlivec), spoločnosť s ručením obmedzeným, akciovú spoločnosť a ďalšie typy spoločností, ktoré sa odlišovali na základe osobného ručenia, množstva kapitálu, orgánmi a podobne. Menšie podniky boli predávané v priamych predajoch v tzv. prvej vlne privatizácie, väčšie podniky boli privatizované. Práve menšie podniky vzbudzovali dôveru v podnikateľské prostredie bezprostredne po roku 1989. Nasledovala však privatizácia veľkých priemyselných podnikov, ktorá u obyvateľstva vyvolala veľmi negatívne pocity spojené s podnikateľským sektorom. Politický režim na Slovensku po roku 1989 urobil viaceré chyby. Pravdepodobne najmarkantnejšou bola nerealizovaná privatizácia bankového sektora, ktorý bol až do roku 1999 v rukách štátu. Banky pod vplyvom politikov potom udeľovali mnohé úvery novo privatizovaným bývalým štátnym priemyselným podnikom, ktoré boli ovládané tiež ľuďmi blízkymi vládne. Mnohé z týchto podnikov následne skrachovali a požičané peniaze boli účtovne prevedené do súkromných rúk. Počas tohto obdobia vznikla len v tejto oblasti škoda obyvateľom Slovenka vo výške cca. 3,5 mld. Euro, ktoré musia dnes v podobe daní splácať. Nič podobné sa už po roku 1999 neudialo, vzhľadom na to, že banky sa dostali do rúk zahraničných bankových spoločností a tiež vzhľadom na existujúcu konkurenciu v bankovom sektore.

Dnes sa však Slovensko pasuje s úplne iným problémom – nárastom legislatívy, regulácií, ktoré obmedzujú podnikanie, pričom podnikatelia dávajú ľuďom prácu. Postupným nárastom množstva legislatívy sa konkurencia postupne z trhu vytráca i tam, kde bola. Dnes na Slovensku existujú mnohé snahy lobistických skupín, ktoré sa snažia konkurencii znepríjemniť vstup, alebo pôsobenie na našom trhu. Regulácie majú charakter rôznych technických parametrov, licencií, potrebnosti povolení, byrokratických úkonov, dovozných povolení a podobne. Veľkosť podnikateľského zaťaženia zo strany vlády sa dnes odhaduje na cca. 1,6 mld. Euro, resp. 3% ročného HDP Slovenska a vplyv regulácií na odhaduje v troj až štvornásobnej výške. Je nutné si uvedomiť, že zdroje dnes používané na obchádzanie alebo prispôsobovanie sa daným reguláciám by mohli byť využité v efektívnej výrobe, ktorá prináša reálny rast. Zároveň je dnes len veľmi ťažké odhadnúť veľkosť straty na bohatstve spoločnosti spôsobenej obmedzovaním konkurencie týmito reguláciami. Niektoré štúdie hovoria, že len odstránením obchodných bariér (regulácií) EU by mohla ekonomika EU rásť v priemere o 7% rýchlejšie, čo znamená, že po 15 rokoch by sme mohli byť raz tak bohatí, ako sme dnes. 

Argumenty za zavedenie rôznych regulácií sú rôzne a pravdepodobne najčastejšie sú spojené s predstavou politikov, že zachraňujú domácu zamestnanosť. Treba si však uvedomiť, že týmito opatreniami robí vláda nasledovné: zvyšuje umelo ceny pre spotrebiteľov, nezabezpečuje najvyššiu kvalitu pre spotrebiteľa a neefektívne využíva vzácne zdroje = ochudobňuje všetkých obyvateľov na úkor niekoľkých lobistov. To, čo vidíme i u nás na Slovensku v tejto oblasti, je, že niektorí takto ochránení podnikatelia prežívajú a zamestnávajú načas ľudí. Čo však už nevidíme, sú iné pracovné miesta, ktoré mohli efektívnejším využívaním zdrojov vzniknúť, a ktoré zároveň nepotrebujú ochranu zo strany štátu. Tak by sme profitovali dvojnásobne – raz z nízkych cien a kvality nechránených výrobcov a druhý krát z efektívnych pracovných miest, ktoré nebude nutné neskôr aj tak zrušiť. 

Medzi príklady zlých rozhodnutí môžeme zaradiť napr. oblasť telekomunikácií, kde štát zachoval monopol pre pevné siete a umožnil vstúpiť na trh len dvom mobilným operátorom. Výsledkom sú rádovo vyššie ceny hovorov, sms a internetu ako je to napr. v susednej Českej republike, kde pôsobia traja mobilní operátori. Negatíva sú i rôzne administratívne bariéry podnikania napr. potreba minimálneho kapitálu na založenie podnikania, množstvo povolení, daňových registrácií a podobne.

2.4 Hromadná doprava

V tejto prednáške sa zameriam hlavne na autobusovú a leteckú prepravu. Lodná preprava na Slovensku neexistuje a vlaková doprava nie je pre Kubu relevantná.
Autobusová hromadná doprava je jednou z oblastí, ktorá je na miestnej a regionálnej úrovni stále extrémne regulovaná, naopak v medzinárodnej a diaľkovej existuje významná konkurencia, ktorá je však stále značne ohrozovaná snahou niektorých spoločností regulovať trh.

Miestna hromadná doprava je monopolizovaná a je v nej značná regulácia cien. Na trhu pôsobili donedávna len štátne podniky, ktorých časť bola predaná súkromným investorom, avšak dodnes majú garantované monopolné postavenie, ceny sú regulované miestnou a regionálnou samosprávou. To spôsobuje oproti rozvojovým krajinám, ktoré nemajú regulovaný trh s miestnou hromadnou dopravou, investičnú poddimenzovanosť vozového parku, ktorý je extrémne zastaralý, preplnenosť autobusov v dopravných špičkách (prioritných časoch), nespokojnosť obyvateľov so službami, nízku flexibilitu spojov. I keď v porovnaní s Kubou sa môžu i takéto služby zdať lepšie ako žiadne, musíme sa pozerať nielen na to, čo je vidieť, ale i na to, čo by sa mohlo stať, pokiaľ by sa deregulovali ceny a vpustila sa na trh konkurencia. Príkladom môže byť mesto Nitra, kde fungujú nezávisle od miestnej legislatívy súkromné autobusy. Nočné spoje v týchto autobusoch sú prevádzkované napr. zadarmo a sú platené na základe reklamy a predaja spotrebných predmetov pre nočných cestujúcich – mladých ľudí, ktorí idú z nočných diskoték (žuvačky, cola, bagety ...). 

Situácia v medzinárodnej a diaľkovej autobusovej doprave je omnoho lepšia. Existuje tu konkurencia, dopravcovia obnovili značným spôsobom vozový park, ceny sú trhové a mnohé autobusové spoločnosti prichádzajú na trh s cenovými zľavami, vyššou kvalitou služieb v podobe doplnkových služieb. Príkladom môže byť Student agency, ktorá dnes prevádzkuje niektoré linky, ktoré sú často využívané mladými ľuďmi. Okrem rádovo nižšej ceny, akú má konkurencia, a pohodlia v luxusnom autobuse, si cestujúci užije na palube autobusu i stevarda, možnosť prečítať si noviny, či občerstviť sa.

Podobná situácia existuje i v nízko-nákladovej leteckej preprave prevádzkovanej spoločnosťami Sky Europe, či Easy Jet. Tieto spoločnosti dokážu predávať niektoré letenky do európskych miest za minimálne ceny (napr. cesta z Bratislavy do Ríma – 2000 km a späť objednaná 4 mesiace dopredu aj s letiskovými poplatkami stojí pre dve osoby 70 Euro). Nízko-nákladové spoločnosti začali konkurovať i tradičným národným spoločnostiam, ktoré sa cenovo museli prispôsobovať. Tieto spoločnosti ďalej ponúkajú i možnosť objednať si prostredníctvom nich ubytovanie, prenájom automobilu, skupinové zľavy a podobne.

2.5 Reštitúcie

Oblasť ochrany súkromného vlastníctva je jednou zo základných podmienok rozvoja Kuby i akejkoľvek spoločnosti. Pokiaľ nebude mať zahraničný kapitál istotu, že budú jeho investície ochránené, nikdy do krajiny nevstúpi. Podobne bolo tomu i na Slovensku. Slovensko pristúpilo k realizácií ochrany súkromného vlastníctva najprv realizáciou reštitúcií – vrátenia majetku pôvodným majiteľom, čo bolo nielen morálnym krokom ale i dôkazom o tom, že Slovensko chce pristupovať k ochrane súkromného majetku naozaj zodpovedne.

Je nutné zdôrazniť, že obnova vlastníckych práv je vždy a v každej krajine spojená s nespokojnosťou niektorých jednotlivcov. Absolútna náprava nie je prakticky možná (politické i ekonomické vplyvy) a rovnako nebola možná ani na Slovensku. Existujú mnohé príklady, ktoré jednoznačne hovoria o krivdách na pôvodných majiteľoch, ktorí nedostali naspäť všetko to, čo im patrilo a nedostali ani kompenzácie od štátu. Príčiny boli nasledovné: nemožnosť preukázať existenciu vlastníckeho nároku pôvodným majiteľom (napr. neexistencia dokumentácie), nedokonalosť zákonov (napr. vrátiť bolo možné majetok len fyzickým osobám s trvalým pobytom na Slovensku a so slovenským štátnym občianstvom, nie právnickým osobám), časová obmedzenosť deklarovania záujmu zo strany bývalých majiteľov vrátiť majetok, neexistencia daného majetku a podobne. Na Slovensku sme sa nestretávali veľmi často s problémom reštitúcií obytných domov, avšak vo všeobecnosti platilo, že niektorá z poškodených strán získala finančnú kompenzáciu – buď pôvodný majiteľ alebo dočasný užívateľ.

Reštitúcie môžu byť veľmi bolestivou záležitosťou a je preto nutné realizovať celý proces veľmi rýchlo, stanoviť pravidlá vopred a čo najtransparentnejšie. Podľa môjho názoru je nutné uprednostniť záujem pôvodných majiteľov ako zo strategického hľadiska budúcej ochrany súkromného majetku, tak i z morálneho hľadiska.

3.Záver

Kuba bude stáť na rázcestí, kedy sa bude rozhodovať o tom, akým smerom sa vyberie. Buď daná vízia ostane len rozprávkou, ktorá sa dobre počúva, alebo reálnou skutočnosťou, ktorá sa môže naplniť. To však závisí od toho, ako veľmi budú dbať Kubánci na ekonomickú slobodu, ktorá znamená voľný obchod, nízke dane, vlastnícke práva, konkurenciu, demonopolizáciu, trhový cenový systém. Všetko to, čo bude proti ekonomickej slobode, ich bude brzdiť v dosiahnutí bohatstva a naopak.

Podobnú skúsenosť má i Slovensko, pred ktorým stojí rovnako ako pre EU ešte veľa práce v dosahovaní ekonomickej slobody a zlepšení nášho sociálneho postavenia. Kuba nás však môže dobehnúť veľmi rýchlo. O tom, že je to možné, svedčí čiastočne i príklad Slovenska, ktoré síce nerealizovalo všetky politiky ideálnym spôsobom, urobilo viacero chýb, ale i tak dnes dosahuje napr. hlavné mesto Slovenska 120% priemer životnej úrovne priemeru celej EU, a aj keď ostatné oblasti Slovenska trochu zaostávajú, ďalšími reformami to môžeme zmeniť. Kľúčom je konkurencia, deregulácie, nízke dane a vhodné podnikateľské prostredie. Presne z toho by si mala Kuba zobrať poučenie, pretože len tak sa môžu stať jej obyvatelia bohatí a tým môže byť bohatá i Kuba.

Matúš Pošvanc

(autor je ekonomickým analytikom Nadácie F.A.Hayeka,
prednášal o danej téme v júli a auguste 2006 počas misie na Kube organizovanej združením Človek v ohrození)