Predstavte si, že by ste si jedného dňa prečítali list v ktorom vás autor informuje o jeho neúspešnom pokuse vylúpiť váš dom. Vzhľadom na to, že sa mu to nepodarilo, mu dlžíte niekoľko tisíc korún. Absurdné? Určite. Avšak, množstvo Slovákov prežilo pred nedávnom niečo veľmi podobné. List ktorý otvárali nebol napísaný žiadnym zlodejom, ale spoločnosťou, ktorá bola poverená vyberaním nezaplatených koncesionárskych poplatkov Slovenskému rozhlasu (SRo).

Existencia verejného Slovenského rozhlasu je prekvapením pre ľudí žijúcich v zahraničí, avšak pre Stredoeurópanov je to nepríjemnou realitou. Zarážajúce je, že SRo je priamo dotovaný ľuďmi. Podmienka, že každý kto vlastní rádiový prijímač by mala vytvárať dojem, že v skutočnosti si kupuje prístup k rozhlasu. Tato predstava je rovnako absurdná ako keby som žiadal od svojho suseda poplatok za možnosť pozerať sa do mojej záhrady. Koncesionárske poplatky sú vo svojej podstate dane ako iné.

 
Zástancovia verejného rozhlasu sa pravdepodobne obávajú, že súkromný rozhlas by slúžil jedine na splnenie sebeckých záujmov kapitalistov a určite by neslúžil verejnému záujmu. Tento argument prehliada, že profitom-orientujúcesa ľudské jednanie je predovšetkým založené na uspokojení konzumenta. Ak niekto chce zarobiť, musí predovšetkým splniť zámer niekoho iného. Momentálna popularita SRo tak podporuje argument, že sebecké jednanie súkromníkov by viedlo k väčšiemu uspokojeniu poslucháčov a tak aj verejného záujmu.

 
Často sa spomína, že verejný rozhlas má unikátnu schopnosť reagovať na potreby minoritných poslucháčov. Má vôbec verejný rozhlas akúkoľvek motiváciu odpovedať na potreby? Je manažment verejného rozhlasu odmenený za kvalitu alebo potrestaný za “odpad”? Veď ak som nespokojný s jeho službami zaplatím rovnaké poplatky ako keď si ho ani raz nenaladím. Akú motiváciu má manažment SRo reagovať na potreby menšín  keď patrí “všetkým” a predsa nikomu konkrétnemu?

 
Veľakrát skloňovaný argument je, že SRo podporuje národné a kultúrne hodnoty. Vzhľadom na to, že SRo je vynútene dotovaný občanmi, sú hodnoty, ktoré sú násilné podporované, skutočnými hodnotami? Aký racionálny nástroj ma SRo na to, aby rozlíšilo čo hodnota je a čo nie je? Ak neexistuje dobrovoľná spätná väzba medzi poslucháčmi a manažmentom tak hodnoty, ktoré Slovenský rozhlas podporuje môžu byť umelo vytvorenými.

Tí ľudia, ktorí sa rozhodli “nedotovať” SRo boli známym spôsobom potrestaní. Málokoho zaujímalo čo bol dôvod tejto nespokojnosti. Máloktorý štátny úradník sa spýtal sám seba: Potrebujeme vôbec verejný rozhlas a ak áno, prečo neexistuje verejná pekáreň, automobilka, piváreň atď. Namiesto uvažovania nad týmito otázkami si úradník opäť rozhodol vziať to čo mu “patrí”. Ignorancia týchto úradníkov je natoľko veľká, že sa ani neobťažujú uviesť dôvody na zaplatenie koncesionárskych poplatkov a iba sucho konštatujú že “ide o zákonnú povinnosť”.

Ak by obhajcovia verejných služieb, a rozhlasu obzvlášť, nesúhlasili ani s jedným z týchto argumentov tak aspoň tento jeden by ich mohol presvedčiť. Koncesionárske poplatky SRo sú absolútne vynútené . Štátne povolenie nič na tomto nemení a poplatky ostávajú kolosálnym aktom legalizácie obyčajného zločinu. Spôsob využitia poplatkov je irelevantný rovnako ako je nepodstatné čo zlodej urobí  s lupom. Veď ak by verejný rozhlas bol skutočne tak dôležitou inštitúciou, ľudia prispievali dobrovoľne.

Zaexperimentujme a sprivatizujme SRo! Sprivatizujme  SRo a už nikdy viac nebudeme počuť o problémoch Slovenského rozhlasu, a zároveň urobíme krok k slobodnejšiemu Slovensku!

Tomáš Temer
sympatnizant Nadácie F.A. Hayeka