Vo Francúzsku a Nemecku sú študenti nútení podstúpiť nebezpečnú indoktrináciu. Sú vyučovaní, že ekonomické princípy ako kapitalizmus, slobodné trhy a súkromné podnikanie sú divé, nezdravé a nemorálne. Tieto deti sú neustále kŕmené predsudkami. To či skoncujeme  s týmto fenoménom môže pritom rozhodnúť, či budú európske ekonomiky prosperovať alebo zaostávať.

Milióny detí sú vychovávané v duchu predsudkov a dezinformácií. Sú vzdelávané na školách, ktoré vyučujú skreslenú filozofiu, sú vystavené dogmám protirečiacim základným hodnotám západných krajín. Vzdelávajú sa z učebníc preniknutých doktrínou nesúhlasu, ktorú sa učia recitovať spamäti, len aby sa dostali na prestížne univerzity. Vytrhnutie týchto detí z pazúrov predsudkov môže znamenať rozdiel medzi celosvetovou prosperitou a hroziacimi celosvetovými konfliktmi. To však určite nebude jednoduché. Nie preto, že by išlo o deti v pakistanských medrasách alebo v štátnych školách v Saudskej Arábii. Vôbec nie. Tieto deti žijú v dvoch svetových demokraciách -  vo Francúzsku a v Nemecku.

To, čo krajina učí svojich mladých ľudí odzrkadľuje jej základné názory a postoje. Školy odovzdávajú svoju interpretáciu dejín ďalším generáciám. Ohnivé debaty sa viedli o spôsoboch akými krajiny prezentujú dejiny, napríklad o japonských učebniciach, ktoré bagatelizujú Nanjingskú masakru, o palestínskych knihách, v ktorých chýba na mapách Izrael. To isté platí aj o nových ruských učebných osnovách, ktoré nabádajú učiteľov k svetlejšej prezentácii stalinizmu. Dodnes však nebola vykonaná žiadna analýza toho, ako sa v jednotlivých krajinách vyučuje ekonomika, a to aj napriek dôležitosti tohto predmetu pre vytváranie národnej identity, ktorá následne určuje domácu aj zahraničnú politiku.

Podobne ako školy mnohokrát skresľujú históriu podávajú ďalej aj polopravdy o kapitalizme, sociálnom štáte a iných ekonomických princípoch. Vo Francúzsku a Nemecku napríklad školy prispeli k vypestovaniu averzie žiakov ku kapitalizmu. V prieskume z roku 2005 sa iba 36 percent Francúzov vyjadrilo, že podporujú slobodné podnikanie, čo je najmenej zo všetkých 22 krajín, kde  prieskum uskutočnil. Podobe je to aj v Nemecku, kde socialistické ideály podporuje v súčasnosti až 47 percent obyvateľstva, v porovnaní s 36-percentnou podporou z roku 1991.

Bolo by lákavé zavrhnúť tieto názory len ako prázdne reči, no ich dopad je bohužiaľ veľmi nebezpečný. V Nemecku sa konečne znižuje nezamestnanosť, a to hlavne vďaka reformám z roku 2005, ktoré podporili rast počtu pracovných miest. Aj napriek tomuto úspechu však medzi Nemcami prevláda názor, že sociálna reforma zašla priďaleko. Kancelárka Angela Merkelová, nazývaná aj nemecká Marcharet Thatcherová, začína pomaly upúšťať od svojich reformných plánov. Namiesto toho zavádza novú daň pre ľudí s vyššími príjmami, sprísnila podmienky trhu práce a sľúbila, že sa pokúsi „regulovať globalizáciu“. Dve tretiny Nemcov sa medzitým vyjadrili, že podporujú aspoň niektoré z „voodoo-ekonomických“ iniciatív novej antiglobalistickej strany Die Linke (Ľavičiari), zloženej z bývalých východonemeckých komunistov a ľavicových populistov zo západného Nemecka. 

Mnohé z týchto populárnych názorov majú pôvod v štátom určovaných učebných osnovách. Práve tu  sa učebné  osnovy rozchádzajú s princípmi voľného trhu, na ktorých je založená celá západná ekonomika. Tento jav však nie je v Európe vôbec ojedinelý, aj keď v niektorých štátoch je očividnejší ako vo Francúzsku a Nemecku. Zaujatý pohľad na ekonomiku je živnou pôdou pre vznik nepríjemných svetových problémov, ktoré začínajú populizmom a končia sa  antikapitalizmom a antiamerikanizmom.

Ekonómia  à la carte

„Ekonomický rast zapríčiňuje hektický typ života, prepracovanosť, stres, depresie a podľa niektorých dokonca aj rakovinu.“ Toto všetko sa dá nájsť v učebnici Histoire du XX e siécle (História 20. storočia), z ktorej sa tisícky študentov pripravujú na prijímacie pohovory na prestížne francúzske univerzity. Za posledných dvadsať rokov sa „zdvojnásobil blahobyt, znásobila nezamestnanosť a chudoba, čo spôsobuje neistotu v spoločnosti“; a text takto pokračuje ďalej. Na začiatku 21. storočia „si uvedomujeme obmedzenia rastu a následného ohrozenia ľudstva (týmto ekonomickým rastom). Naša ďalšia prosperita závisí od regulácie kapitalizmu na celosvetovej úrovni“. Kapitalizmus je na viacerých miestach vykreslený ako “brutálny“, „krutý“, „neoliberálny“ a „americký“. Je treba podotknúť, že kniha bola vydaná v roku 2005, a nie 1972.

Keď sa práve francúzski študenti neučia o deštrukcii, ktorú spôsobuje kapitalizmus, dozvedia sa, že ekonomický pokrok je príčinou sociálnych problémov. Napríklad jeden predmet vyučovaný na stredných školách o vnútornom chode ekonomiky pochádzajúci z dielne ministerstva školstva je z dvoch tretín najmä o sociálno-politických dosahoch ekonomickej aktivity. Medzi názvami kapitol a tém sú napríklad aj „Spoločenský rozpad a nerovnosť“, „Spoločenská mobilita a konflikt“, „Chudoba a vylúčenie“ a „Globalizácia a regulácia“. Ministerstvo trvá na tom, že študenti sa učia o „celosvetovej regulácii“, čo je odpoveď na globalizáciu. Iba jedna tretina kurzu je o spoločnostiach a obchodných trhoch, pričom tieto časti obsahujú veľké pasáže o odboroch, vládnej hospodárskej politike, obmedzeniach trhov a o nebezpečenstve ekonomického rastu. Ústredným motívom celého kurzu je, že ekonomická aktivita má nespočetné množstvo nežiaducich dosahov, pred ktorými treba ľudí chrániť.

Netreba sa preto čudovať, že Francúzi sú potom prirodzene skeptickí k trhovej sile a súkromnému  vlastníctvu. Začína sa to už v Histoire du XX e siécle, z ktorej sa študenti dozvedia o „drzých spoločnostiach“ s „nejasnými cieľmi“. Následne učebnica spája podnikateľov s technologickou bublinou, pádom burzy Nasdaq a prepúšťaním v ekonomike. V jednej čsto používanej publikácii, v časti o technológiách a inováciách, sa študenti nedozvedia ani slovo o podnikateľoch a podnikaní. Namiesto toho tam nájdu len úvahy o tom, či technologický pokrok likviduje pracovné miesta. Z ďalšej učebnice sa dozvedia o podnikateľovi, ktorý vynašiel nový nástroj na otváranie ustríc. Po tejto bizarnej anekdote ale nasleduje rozsiahla diskusia do akej miery sa moderné pracovisko podobá na víziu Fredericka Taylora, otca modernej teórie vedeckého riadenia. A ak na hodinách dejepisu chýbali, študentom je pripomenuté, že „kultúrna globalizácia“ vedie k násiliu, čím si vlastne vynucuje systém svetovej vlády.

Toto všetko je ale na míle vzdialené od toho, čo sa učia americkí stredoškoláci . V Spojených Štátoch, kde si ekonómiu volí menej ako polovica žiakov, je väčšina hodín založená na klasickej ekonómii. V Texase si štátom predpísané osnovy vyžadujú, aby školy učili o pozitívnom prispievaní podnikateľov k miestnej ekonomike. A štát New York pripravuje školské osnovy v spolupráci s mládežníckymi organizáciami podporujúcimi podnikanie. Podporujú americké školy svojich študentov, aby išli v šľapajach Billa Gatesa, alebo aby sa stali vášnivými podporovateľmi globalizácie? Vôbec nie. Určite ale nekŕmia študentov predsudkami voči podnikaniu a ľudom, ktorí v ňom pracujú. Rovnako nie sú posadnuté negatívnymi vedľajšími dosahmi ekonomických činností, ako to napríklad robia francúzske učebnice.

Na druhej strane francúzski študenti sa ani tak neučia ekonómiu, ako skôr veľmi špecifické a úzko zamerané debaty o ekonómii. Po vyštudovaní možno nevedia veľa o ponuke a dopyte, alebo o fungovaní podnikania. Namiesto toho budú dôkladne ovládať „la McDonaldisation du monde“, alebo výhody „Tobinovej dane“ hovoriacej o pohybe globálneho kapitálu. Tento typ antikapitalistických a antiglobalistických rečí nie je iba výplodom zopár starnúcich pamätníkov roku 1968 píšucich pre Le Monde Diplomatique, ale povinným učivom na francúzskych školách.

Nemci učia svoju mládež podobné ekonomické teórie, aj keď s dôrazom na trochu iné veci. Zameriavajú sa na vštepovanie korporativistických a kolektivistických tradícii nemeckého systému. Hoci každá zo 16 spolkových krajín má svoje vlastné požiadavky na vzdelávanie, takmer všade sa vyučuje cez optiku konfliktu medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, pričom hlavný boj prebieha o platy zamestnancov a pracovné podmienky. Ak existuje čosi, čo je spoločné pre všetky nemecké učebnice, potom je to obrovský dôraz na spoločenské záujmy, tradičné sociálno - demokratické rozdelenie sveta na kapitál a pracovnú silu, a na šéfa a podriadeného. Učebnice zachádzajú do detailov vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancami, konfliktov na pracovisku, odborových činností, kolektívneho vyjednávania a zamestnaneckých štrajkov. Aj zbežný pohľad do nemeckých učebníc prezrádza, že mnohé sú písané z perspektívy zamestnanca, ktorý je zároveň odborárom. Šéfovia a vlastníci podnikov sú karikovaní ako leniví, cigary fajčiaci plutokrati, niekedy dokonca spájaní s detskou prácou, závislosťou od mobilných telefónov, internetovými podvodmi a alkoholizmom, a prirodzene  nespravodlivým prepúšťaním. Úspešného a moderného podnikateľa by ste ťažko hľadali.

Nemeckí študenti sa budú po vyštudovaní dobre vyznať v mnohých predmetoch; témou, ktorú však ovládajú skutočne dobre, je nárok na sociálnu starostlivosť. Jeden učebný text pre žiakov 10. triedy s názvom FAKT obsahuje kapitolu „Ako bojovať s nezamestnanosťou“. Namiesto písania o tom, ako môžu spoločnosti vytvárať nové pracovné miesta vysvetľuje nezamestnaným ako sa organizovať do svojpomocných skupín a zúčastňovať sa na protireformných protestoch v „tradícii východonemeckých pondelkových demonštrácii“. Čo je (a ani nie príliš skryté) medzi riadkami? Práca je základné právo, ktoré možno od štátu vyžadovať. Tá istá kapitola sa rovnako podrobne zaoberá rozličnými sociálnymi programami a vysvetľuje, ako môžu zamestnávatelia zneužívať hrozbu prepustenia ako taktiku na znižovanie miezd a záver je dlhým citátom z programu Nemeckého odborového zväzu, vrátane 30 hodinového pracovného týždňa a odchodu do dôchodku v šesťdesiatke. Ani slovo o trhovej alternatíve. Keď FAKT hovorí o dôvodoch nezamestnanosti, väčšinou obviňuje počítače a roboty. V skutočnosti ide o neustále sa opakujúcu tému nemeckých učebníc, a to, že internet zmení zamestnancov na anonymnú silu a zlikviduje medziľudskú komunikáciu.

Rovnako obľúbené sú v Nemecku aj pracovné zošity o globalizácii. V jednom z nich sú časti s názvami „Obnova manchesterského kapitalizmu“, „Pobrazílčovanie Európy“ a „Návrat do stredoveku“. India a Čína sú úspešné, ako kniha vysvetľuje, lebo majú veľké štátne priemyselné odvetvia a uplatňujú protekcionalizmus, zatiaľ čo krajiny s otvorenými ekonomikami sa nachádzajú v subsaharskej Afrike. Ako mnohé nemecké a francúzske knihy, aj táto odporúča ako ďalší zdroj informácii antiglobalistickú skupinu Attac, známu organizovaním chaotických protestov počas stretnutí krajín G8.

Dá sa očakávať, že Európania sa pozerajú na svet cez trošku ľavicovejšiu, sociálnodemokratickú optiku. Prekvapením je intenzita a sila protitrhového postoja, ktorý sa vyučuje na európskych školách. Študenti sa učia, že vláda vytvára pracovné miesta, pričom súkromné spoločnosti ich rušia. Zamestnávatelia vykorisťujú, zatiaľ čo štát ochraňuje. Slobodné trhy ponúkajú chaos, kým vláda nastoľuje poriadok. Globalizácia je deštruktívna, ak nie rovno katastrofálna. Podnikanie je hra s nulovým súčtom, zdroj nárekov nad novodobými sociálnymi problémami. Niektorí iniciatívni učitelia i rodičia sa pokúšajú učiť aj alternatívne názory a niektoré knihy sú menej ideologické ako ostatné. Zohľadňujúc vnútornú zaujatosť učebných osnov je takéto názorové pozadie nevyhnutné. Ide tu o systém založený na viere, ktorý sa už javí ako realita.

Môže sa stará Európa naučiť novým trikom?

Takáto zaujatosť má ďalekosiahle následky, ktoré široko prekračujú domáce politické debaty v týchto dvoch krajinách. Spomenuté názory ovplyvňujú rozhodovanie študentov v živote. Na základe učenia, že voľný trh je nebezpečnou divočinou až dvojnásobne viac nemeckých študentov v porovnaní s americkými v prieskume uviedlo, že nie je dobré začať podnikať, ak hrozí neúspech. Podľa prieskumu Európskej únie by iba dvaja z piatich Nemcov a Francúzov chceli byť sami sebe pánmi, kým v USA takto odpovedali až tri pätiny respondentov. Zatiaľ čo 8% Američanov uviedlo, že práve rozbiehajú vlastnú firmu, na rovnakú otázku odpovedali kladne iba 2% Nemcov a 1% Francúzov. O začatí podnikania uvažuje ďalších 28 % Američanov, pričom len 11 % Francúzov a 18 % Nemcov. Straty dvoch najväčších európskych ekonomík v podobe pracovných miest, inovácií a dynamiky ekonomiky sú kritické.

Ako sa čoraz jasnejšie ukazuje, postoje a sklony obyvateľov sú úzko späté s ekonomikou krajiny. Edmmund Phelps, ekonóm z Kolumbijskej univerzity a nositeľ Nobelovej ceny si myslí, že postoje k trhom, práci a podstupovaniu podnikateľského rizika sú pri analýze ekonomického výkonu krajiny oveľa dôležitejšie ako klasické prvky, na ktoré sa zväčša ekonómovia zameriavajú. Ide napríklad o výdavky v sociálnej sfére, výšku daní a reguláciu trhu práce. K objasneniu slabých výsledkov Európy v podnikaní a inováciách tiež prispieva prepojenie kapitalizmu s kultúrou, ako to opísal Max Weber. Štúdia massachusettskej monitorovacej skupiny porovnáva 9 krajín a nachádza pozoruhodnú koreláciu medzi postojom k podnikaniu a reálnymi ekonomickými výsledkami. Výskumníci zistili, že postoje a prístupy vysvetľujú až 40%-ný rozdiel medzi zakladaním firiem a ich ďalším rastom, čo je úplne najsilnejšia korelácia medzi ktorýmikoľvek zo všetkých 31 indikátorov. Ak krajiny ako Francúzsko a Nemecko dúfajú v posilnenie podnikania, inovácií a dynamiky ekonomiky – prinajmenšom ako to tvrdia ich lídri, potom najefektívnejším spôsobom ako to dosiahnuť je využitie vzdelávania na posilnenie kultúrneho povedomia o legitímnosti podnikania.

Silná zaujatosť proti trhu, ktorá sa vo Francúzsku a Nemecku naďalej vyučuje, sa stavia proti prevládajúcemu názoru, že je len otázkou času, kedy celý svet prejde pod tlakom globalizácie na „západný“ model trhového kapitalizmu. Politici v demokratických krajinách nemôžu dlhodobo bojovať proti preferenciám ich obyvateľov. Táto zaujatosť bude zrejme i naďalej určovať výsledky európskych volieb a výsledkov politiky. Môže sa prejaviť i alternatívny scenár, pri ktorom zmeny spôsobené globalizáciou znásobia odpor voči kapitalizmu hlboko zakorenený v Európe i v Latinskej Amerike, čo následne poskytne živnú pôdu pre populistov a demagógov. Takýto trend sa najočividnejšie prejavuje v náhlom náraste ľavičiarskych hnutí vo svete.

Minimálne reformy v oblasti sociálneho štátu stáli kancelára Gerharda Schrodera v roku 2005 kreslo a paralyzovali nemeckú politickú scénu. Bývalí komunisti, odpadlícki sociálni demokrati a ľavičiarski zelení sa spájajú do novej ľavicovej strany, ktorej program tvorí nechutná zmes antikapitalistikej demagógie a pravicovej xenofóbie. Táto nová platforma si podľa prieskumov dokonca nachádza sympatizantov aj v radoch väčšinovej populácie. Ľavicovo orientovaná väčšina v nemeckom parlamente aj v spoločnosti robí tretiu najväčšiu svetovú ekonomiku zraniteľnou voči deštrukčnej politike, poháňanej odporom proti kapitalizmu a strachom z globalizácie. Podobné scenáre sú reálne aj inde vo svete a vďaka nim sa napríklad dostali k moci populisti v Latinskej Amerike. Máme tu i Francúzsko, ktorého prezident Nicholas Sarkozy sľúbil „zatriasť“ neúspešnou ekonomickou politikou minulosti. Obral štátnych úradníkov o ich veľkorysé výhody, no zdá sa, že hnacím motorom mnohých z jeho programov je to, čomu on sám hovorí „hospodársky patriotizmus“, čo však zaváňa staromódnym priemyselným protekcionizmom. Je to presne to, o čom sa francúzski školáci dávno učia ako o spôsobe, ktorým by mal fungovať svet.

Francúzsky aj nemecký príklad poukazujú na obmedzenosť možnosti púšťať sa proti hlboko zakorenenej ekonomickej ideológii. Rovnakým hazardom je výchova ďalších generácií občanov k zaujatosti voči podnikaniu a produkcii. Našťastie, takéto všeobecne rozšírené postoje a ich politické výsledky nie sú určované iba tradíciou a históriou. Sú do veľkej miery i výsledkom vzdelávania. Ak chcú krajiny ako Francúzsko a Nemecko priviesť svoje ekonomiky na novú cestu, potom by sa mali viacej venovať tomu, o čom sa učia v školách ich deti .

Stefan Theil

je ekonomickým redaktorom Newsweeku. Práve dokončil svoj výskum nemeckých, francúzskych a amerických učebníc a osnov. Je zaoceánskym členom German Marshall Fund v USA.

Preklad:Ján Solík a Filip Viskupič

Zdroj: http://www.foreignpolicy.com/story/cms.php?story_id=4095