Súčasná situácia v Iraku tvrdo skúša tradičné koncepcie chápania štátu, súdiac podľa priepasti, ktorá oddeľuje teóriu Bushovho vládneho kabinetu a skutočnú situáciu v Iraku. Vládla predstava, že iracká vláda bude úplne vyradená z činnosti a po porážke Saddáma a jeho niekoľkých stúpencov začne krajina konečne „slobodne žiť“ a bude pokračovať v budovaní úspešnej spoločnosti.

Prezident Bush tomu určite veril, inak by on a jeho tím podnikli niečo proti tomu, čo nasledovalo po prevrate a určite by netancoval víťazný tanec v plnej poľnej hneď po invázii. Nie, on mal v hlave model despotického diktátora, ktorý všetkému vládol nemilosrdne a často aj použitím sily. Bush usúdil, že by tej sily mohol použiť viac ako Saddám a že práve to bude recept na ukončenie všetkého.

Aká je však skutočnosť? Krajina sa zmieta v občianskej vojne. Suniti oplakávajú Saddáma. Šíti zase túžia po absolútnej moci, a keďže tvoria väčšinu, domnievajú sa, že ju môžu jednoducho získať a použiť proti svojim historickým nepriateľom. Kresťania a Židia už krajinu vo veľkej miere opustili a boj „oko za oko a zub za zub“ nebol ešte nikdy ukrutnejší. Aj armáda USA zabíja, prevažne zo strachu a vo viere že je to v sebaobrane. Ale pravdou je, že ani jeden vojak, ktorý v Iraku bojuje tam v skutočnosti nechce byť.

Avšak táto jednoduchá teória štátu: „Zabi kráľa a všetko bude v poriadku“  zlyháva. Bushov kabinet mal predstavu, že iracký štát bol akosi umelo vytvorený v inak stabilnej spoločnosti. Realita je však iná, z čoho vyvstáva otázka: aký je integračný účinok štátu na spoločnosť? Môžeme očakávať podobný vývoj, úpadok a chaos aký dnes zažíva Irak, v každej spoločnosti, v ktorej štát zlyháva?

Skôr ako sa k tomu dostaneme, je potrebné rozlíšiť štát a spoločnosť. Štát je jediná organizačná jednotka, ktorá je oprávnená zriaďovať a udržiavať legálne monopoly aj za využitia moci. Taktiež funguje na základe svojho vlastného právneho systému. Ak niečo ukradnete vy, máte na krku problém. Štát kradne a zabíja ako súčasť svojej každodennej činnosti a neexistuje žiadna vyššia moc, ktorá by to kontrolovala. To isté platí aj pre monopol justície. Ja nemôžem dolapiť a potrestať človeka, ktorý sa vlámal do môjho domu. Štát si ponecháva privilégium spravovať súdnictvo a nedovoľuje žiadnu konkurenciu.

Na prvý pohľad sa teda zdá, že úloha štátu ako legálneho monopolistu využívajúceho agresívnu moc voči osobám a vlastníctvu, je absurdná a neprijateľná, lebo neexistuje zrejmý dôvod prečo by sa s tým mala hociktorá spoločnosť zmieriť. Hm, ale teraz prichádza na rad otázka ideológie. Odvšadiaľ počúvame, že štát zastrešuje dôležité náboženské, filozofické, ekonomické, sociálne a vedecké ciele. Týmto sa však ale nemienim zaoberať, lebo by to pohltilo zvyšok článku. Podstatou je, že štát je nestabilný bez ideológie, ktorá by ho podporovala a presviedčala ľudí o jeho nevyhnutnosti. Ale len ideológia nestačí. Štát musí taktiež stmeliť základnú „hmotu“ privilégií záujmových skupín ako prostriedku na zmiernenie odporu. Môže zničiť niektorých svojich odporcov, ale nikdy sa mu nepodarí zničiť všetkých (čoho svedkom je aj USA v Iraku). To, čo musí urobiť je zahrnúť tieto skupiny do siete rôznych vzťahov, hlavne finančných, ktoré budú prinášať obojstranný úžitok. V tomto zmysle je štát tlačený do pozície „defektného kapitalistu“. Hľadá nové obchodné vzťahy na zmiernenie nevraživosti ľudí a získavanie čo najväčšieho počtu svojich obrancov.

Na jednej strane má teda štát vždy unikátnu pozíciu jedinej organizačnej jednotky, ktorá môže legálne kradnúť, podvádzať a „vešať“. Na druhej strane musí rozvíjať aj ostatné schopnosti ako si získať svojich občanov, inak by zanikol. Ak tieto dve úlohy nedokáže skĺbiť, padne, možno, že nie hneď, ale časom určite. Ako príklad môže poslúžiť história Sovietskeho zväzu alebo súčasná situácia USA v Iraku. Tieto dve krajiny nedokázali udržať tak bytostne nevyhnutnú rafinovanú kombináciu ideologickej podpory a prínosov záujmových skupín.

Saddám bol na druhej strane veľmi dôsledný pri zveľaďovaní oboch pilierov štátnej stability. Je pravda, že zabíjal svojich nepriateľov, no jeho obľúbenejšou metódou bolo ich podplácanie. Všetkých dôležitých náboženských vodcov mal na svojej výplatnej páske a pomáhal náboženským menšinám, keď to potrebovali. Bol štedrý v štátom podporovanej výstavbe a udržiaval zdanie právneho štátu a poriadku. Kráčal po tenkom ľade vyhýbajúc sa náboženskému extrémizmu a uzatváraním sa voči okolitému svetu, ako presný opak západného liberalizmu, na ochranu svojej nadvlády. Taktiež rozvíjal iracký nacionalizmus na zakrytie svojho ideologického stanoviska.

Saddámov štát teda nebol organickou súčasťou spoločnosti, ale bol starostlivo votkaný do politického, kultúrneho a ekonomického plátna národa ako jediný spôsob jeho prežitia. Túto skutočnosť Bush a jeho vládny kabinet prehliadli. Keď Saddám padol, zničil sa aj spojovací materiál, ktorý spájal jednotlivé skupiny a frakcie irackého ľudu. Výsledok je zrejmý.

Vráťme sa k pôvodnej otázke, a teda či každý štátny prevrat riskuje trieštenie spoločnosti do stavu, v akom je dnes Irak. Odpoveď je: nie. Najväčšou chybou Bushovho vládneho kabinetu nebolo zvrhnutie Saddáma (odhliadnúc od toho, že imperializmus nedáva právo žiadnemu štátu zvrhnúť cudzieho despotu). Osudnou chybou bola snaha vytvoriť nový štát. To sa jednoducho nemalo stať. Možnosť vzniku nového centrálneho štátu je príčinou krviprelievania. Nie je problémom to, že by sa jednotlivé frakcie a skupiny v Iraku neznášali, oni sa len nemôžu znášať pod nadvládou centrálneho štátu riadeného inou skupinou.

A čo by sa malo stať teraz? Američania by mali opustiť Bagdad. To by v konečnom dôsledku umožnilo krajine rozdrobiť sa na malé časti podobne, ako keď Gorbačov nechal zaniknúť svoje impérium. Irak by sa rozdelil na veľa malých „štátikov“, ktoré by boli nezávislé. Vznikali by vládne formy najrôznejších druhov a veľkostí. Hlavné dôvody ukrutného zabíjania, strach z nadvlády jednej skupiny nad druhou, by vymizli. Toto je najschodnejšia cesta pre mier v Iraku. Čím dlhšie bude USA nástojiť na Iraku ako jednotnom národe riadenom jednotnou vládou, tým dlhšie to bude podnecovať chaos a zabíjanie. Bush sa mýlil, ale nie v tom, čo sa mu za chybu prisudzuje najčastejšie. Jeho hlavnou chybou nebolo zvrhnutie štátu v Iraku, ale to, že dúfal vo vytvorenie nového štátu, ktorý bude môcť riadiť.

Napísal: Llewellyn H. Rockwell, Jr.
Preložil: Jozef Priputen