Zmluva o pristúpení k Európskej únii bola minulý týždeň podpísaná prezidentom Slovenskej republiky a jej ratifikačný proces bol tým na Slovensku zavŕšený.  Je paradoxné, že referendum o vstupe Slovenska do EÚ sa tešilo veľkému záujmu u nás doma i v zahraničí, ale dokument, v ktorom sa zmluvne definujú konkrétne podmienky vstupu, bol schválený, až na niekoľko vzácnych výnimiek, bez výraznejšej pozornosti médií.  Je preto namieste pozrieť sa bližšie na to, čo sme to vlastne ratifikovali.

Zmluva vyráža dych už jej rozsahom, keď aj s prílohami má takmer 5 000 strán textu.   Do značnej miery je to dané tým, že ide o zmluvu medzi všetkými súčasnými členskými štátmi EÚ a desiatimi pristupujúcimi krajinami, vrátane Slovenska.

Je však smutnou pravdou, že ani zázrak v podobe výnimočne rozhľadených a odborne podkutých poslancov by nám už v tomto štádiu nepomohol zmeniť podmienky vstupu.  Zmluva totiž len sumarizuje výsledky rokovaní o vstupe, ktoré medzi EÚ a kandidátskymi krajinami prebiehali celé roky.

Je však faktom, že tieto rokovania boli zo strany EÚ zvládnuté výborne.  Pomohla im k tomu základná východisková pozícia: ak existuje nejaký klub a niekto chce do neho vstúpiť, má len veľmi obmedzené možnosti na zmenu podmienok členstva a buď ich akceptuje alebo nevstúpi vôbec.  Keďže politické rozhodnutie o vstupe bolo urobené úplne na začiatku, mali vyjednávacie tímy jednotlivých krajín podstatne zúžený manévrovací priestor.

Navyše, ak si uvedomíme, že na strane EÚ stáli stovky skúsených profesionálnych úradníkov a na strane druhej oveľa menšie tímy kandidátskych krajín, môžeme konštatovať, vyjadrené športovou terminológiou, že pri rokovaní o podmienkach vstupu EÚ hrala presilovku a kandidátske krajiny absolvovali predvstupové rokovania v oslabení.

Aj z taktického hľadiska si EÚ zaslúži „výbornú“.  Napr. ponechanie finančných otázok na posledné týždne rokovaní zámerne vytvorilo atmosféru časovej tiesne.  Výsledok: všetci sa zhodujú v tom, že ďalšie rozšírenie vyšlo EÚ veľmi lacno.

Zmluva o pristúpení je teda o záujmoch.  Záujmy jednotlivých krajín však dostávali konkrétnu podobu podľa toho, ako úspešne do nich dokázali presadiť vlastné záujmy domáce lobistické skupiny či podniky.  Výsledok bol často veľmi kuriózny.  Súčasťou zmluvy o pristúpení sú napr. „vyhlásenie o love medveďa hnedého v Estónsku“, „vyhlásenie o poddruhu včely medonosnej v Slovinsku“, či „vyhlásenie o pestovateľoch bobuľového ovocia, višní a jabĺk v Poľsku“.  Ak mal nejaký podnik dostatočne široké lakte, dokázal si najčastejšie vybojovať explicitnú zmienku znamenajúcu výnimku z uplatňovaných pravidiel napr. pri reštrukturalizácii oceliarstva či baníctva.  Zmluva obsahuje aj text s prehľadom všetkých podmienok a výnimiek, ktoré sa pri rokovaniach podarilo dosiahnuť slovenským vyjednávačom.

Čo teda získame a čo stratíme po vstupe do EÚ za podmienok definovaných v zmluve o pristúpení?  Získavame účasť na spolurozhodovaní (Európsky parlament, Európska komisia, atď.), ktorá je však obmedzená veľkosťou našej krajiny a počtom hlasov.  Dokonca ani keby sa všetky nové členské krajiny spojili, nemajú dostatok hlasov na to, aby niečo v EÚ presadili.  Získavame tiež prístup na jednotný trh EÚ, ktorý je však oklieštený niektorými prechodnými obdobiami, napr. až na 7 rokov v prípade jednej zo základných osobných slobôd, slobody pohybu pracovnej sily.

Strácame samostatnosť v mnohých oblastiach hospodárskej a sociálnej politiky.  V oblasti zahraničného obchodu napr. obchodné a iné dohody, ktoré EÚ uzatvorila pred naším vstupom, sa stávajú záväznými aj pre nás.  Väčšia časť (75%) našich príjmov z cla bude odvádzaná do rozpočtu EÚ.  Strácame možnosť uzatvárania samostatných dohôd napr. o bezcolnom obchode s tretími krajinami.

EÚ už dnes má a po našom vstupe bude mať ešte podstatnejší vplyv aj na našu rozpočtovú politiku, tak prostredníctvom európskych fondov, ako aj prostredníctvom smerníc EÚ, ktoré sa pokúšajú definovať čoraz tesnejšie mantinely pre daňovú politiku jednotlivých krajín.  Kazajka smerníc EÚ sa bude uplatňovať v najrôznejších oblastiach: od životného prostredia, cez sociálnu politiku až po „ochranu spotrebiteľa“.

A napokon ten najpodstatnejší záväzok: perspektívne strácame aj samostatnosť v oblasti menovej politiky.  Podľa článku 4 prístupovej zmluvy SR akceptuje záväzok budúceho členstva v Európskej menovej únii.  Inými slovami, po ratifikácii tejto zmluvy už otázka nestojí tak, či Slovensko vstúpi alebo nevstúpi do EMÚ a zavedie alebo nezavedie Euro, ale len kedy sa tak stane.  Skúste si tipnúť koľkí z tých, ktorí o zmluve hlasovali alebo ju podpisovali, napr. o tomto záväzku vedelo...

Povedané pateticky, náš boj o slobodu sa vstupom do EÚ nekončí, ale len začína.  Aj preto bude potrebné dôkladne zvážiť, akých ľudí do tohto boja vyšleme.

Ján Oravec 

30.8.2003