Inflačné mlyny melú pomaly, ale isto

Keď štát nahromadí priveľa dlhu na to, aby z neho dokázal časom “vyrásť”, ostávajú už len dve cesty ako sa z tejto situácie dostať- zbaviť sa dlhu infláciou alebo bankrotom. Centrálne banky pritom v snahe o prvú z týchto možností nestavili len na realitný trh, ale na celý obrovský derivátový domček z karát v hodnote až 700 biliónov dolárov. Z minulosti však poznáme viac než dosť príkladov, kedy sa krajinám obdobné prístupy vymkli z rúk a následná hyperinflácia doslova zničila ich národné meny. Snahy centrálnych plánovačov o cieľovanie “akurátnej” miery inflácie  sa preto vo svetle historických faktov javia priam žalostne.

Bernanke a spol navyše pri neustálej snahe dodávať  do systému dostatok bázických peňazí, ktoré by nakoniec vygenerovali “vytúžený” inflačný cyklus, narážajú na zákonitý limit v podobe celkového objemu dlhu. Ten bude z roka na rok rásť až pokým centrálne banky nenarazia na úplné dno, čo sa udeje v okamihu, keď globálny dlh – na úrovni jednotlivých štátov  aj konsolidovane – bude tak obrovský, že bankrot ostane jedinou možnosťou. Inými slovami, zvyšovať celkový objem peňazí  nie je možné donekonečna.

Nasledujúci graf zobrazuje objem verejných dlhov vybraných krajín vyjadrený v pomere k ich daňovým príjmom. Empirické dáta zostavené Reinhartom a Rogoffom znázornené modrou farbou sa pohybujú v rozmedzí od 2 do 16 násobku.

Selected Defaults

Otázka znie, v ktorej časti tohto dlhového cyklu sa momentálne nachádzame?

Tak ako naznačujú červené stĺpce, USA a Japonsko nie sú v práve lichotivej situácii. Japonsko má totiž tento pomer historicky najvyšší, zatiaľ čo Spojeným štátom sa pri 600% už podarilo dostať nad dlhodobý, bankrot spúšťajúci priemer cca. 520%. Problém je, že každý ďalší pokus zvýšiť objem peňazí povedie len k ďalšiemu nafukovaniu tohto pomeru, a to až do chvíle, keď marginálny rast vytvorený každým ďalším dolárom dlhu dosiahne záporné  hodnoty.

Do akej výšky ale môže konsolidovaný globálny dlh narásť predtým, než globálne HDP nielen, že prestane stúpať, ale  s každým dodatočným dolárom dlhu dokonca klesať, podobne ako tomu bolo v prípade USA vo štvrtom kvartáli? Pre nájdenie odpovede je nutné sledovať kedy a či vôbec svet vstúpi do recesie. Tej sa obávajú všetci centrálni bankári, ktorí si uvedomujú, že im došla munícia a ich poslednou možnosťou je len viac toho istého.

Dylan Grice, stratég Société Générale, zverejnil svoje postrehy k tejto téme už pred takmer tromi rokmi:

“Podobne ako dnešní centrálni bankári, aj Von Havenstein bol konfrontovaný s hroznými fiškálnymi problémami; podobne ako dnes, aj vtedy bol rozdiel medzi fiškálnou a menovou politikou zmazaný a podobne ako dnes, aj vtedy boli politické ťažkosti spojené s možnou defláciou desivé. Navyše, podobne ako sú dnešní centrálni bankári okúzlení svojim QE, aj vtedajšia uznávaná ekonomická teória Von Havensteina uisťovala , že robí správnu vec.

Môžeme si nahovárať, že v súčasnosti už predsa máme oveľa väčšie odborné skúsenosti. Zaiste rozumieme možným dôsledkom financovania deficitov tlačením nekrytých peňazí a do problémov sa predsa môžu dostať len zaostalé a skorumpované štáty ako Bolívia či Zimbabwe. No nie je tomu až tak dávno, čo sme si to isté mysleli aj o bankových krízach.

Mimochodom, ako je možné, že Von Havenstein nevedel, že neustále sa stupňujúce tlačenie nekrytých peňazí na financovanie štátnych deficitov spôsobuje len ďalšiu infláciu? Skúsenosť Spojených štátov s neobmedzeným tlačením peňazí počas Občianskej vojny bola predsa veľmi dobre zdokumentovaná, rovnako ako hyperinflačné obdobie  revolučného Francúzska na konci 18. storočia. Nie je pravdepodobnejšie, že si bol, rovnako ako dnešní centrálni bankári, až prehnane istý tým, že dokáže kontrolovať infláciu? Nie je možné, že sa len držal ekonomickej teórie, ktorá ho ubezpečovala, že taká kontrola je možná? Tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny vyšiel v New York Times článok Liaquata Ahameda, ktorý sa javí byť dôkazom prevládajúceho optimizmu, že už „nehrozí neobmedzené tlačenie papierových peňazí a ich neustále znehodnotenie…. nakoľko v súčasnosti už máme s monetárnou politikou väčšie skúsenosti ako kedysi.“

Faktom však ostáva, že inflácii rozumieme. Napriek tomu, že mnoho ekonómov QE neustále označuje za “neprebádané územie”, vieme, že pokračovanie v monetizácii deficitov nám nakoniec prinesie infláciu. Taktiež vieme, že ak sa raz uberieme touto cestou, bude extrémne náročné vrátiť sa späť. Ale to sme vedeli už vtedy. Skutočným problémom je, že inflácia je už z podstaty  politická premenná. Obavy o udržateľnosť dlhu či nekryté záväzky sociálneho systému nás robia od politikov omnoho závislejšími ako v minulosti. Frank Graham zakončil svoju  štúdiu  o Weimarskej hyperinflácii  z roku 1930 postrehom, ktorý platí aj pre dnešok:

Mlyny medzinárodných financií melú pomaly, ale ich kapacita je ohromná. Taktiež sú flexibilné. Podmienkou však je, že nesmieme preplniť sýpku v snahe pomlieť všetko na jeden raz. Toľko k ekonomickému aspektu tejto problematiky. Čo ale čakať zo strany politikov je nevyspytateľné. Môžeme len skonštatovať, že obdobné finančné ťažkosti takmer určite vzniknú skôr z politických ako ekonomických príčin.”

Zdroj: Zerohedge

Preklad: Andrej Moravčík

Pridaj komentár