Nerovnosť príjmov

Ľudia často spomínajú na minulosť s prehnanou nostalgiou, zveličujúc to, čo ich robilo šťastnými. Niekedy sa však naozaj stane, že dôležité aspekty života naozaj boli v minulosti lepšie ako dnes.

Ako príklad máme rapídny rast príjmov v Spojených štátoch počas troch desaťročí po druhej svetovej vojne. Rast bol okolo troch percent každý rok a prenášal sa na ľudí vo všetkých príjmových úrovniach. Amerika mala v tom čase prekypujúcu strednú triedu, cesty a mosty boli dobre udržiavané a nová, pôsobivá infraštruktúra sa stavala po celej krajine. Ľudia boli celkovo spokojní a optimistickí.

Naopak, počas posledných troch desaťročí, ekonomika rastie oveľa pomalšie a naša infraštruktúra je v dezolátnom stave. Najznepokojujúcejší je ale fakt, že najvýznamnejší rast v príjmoch sa koncentroval len v najvyšších sociálnych vrstvách. Podiel celkových príjmov patriaci percentu najviac zarábajúcich, ktorý bol v roku 1976 len 8,9 %, narástol v roku 2007 na 23,5%. Na druhej strane, priemerná mzda na hodinu, upravená o infláciu, v rovnakom období klesla o viac ako 7 percent.

Napriek jasným indikáciám, veľa ekonómov je stále neochotných konfrontovať nerovnosť v príjmoch, hovoriac, že vyhodnotenie tohto trendu ako dobrého alebo zlého je na filozofoch. No toto odvolanie sa nesie v sebe veľkú prázdnotu. Ekonómia bola predsa len založená filozofmi a prepojenie medzi týmito disciplínami ostáva silné. Ekonómovia sú preto vo veľmi dobrej pozícií aby túto otázku riešili, a povedzme si úprimne, odpoveď je v celku jasná.
Adam Smith, otec modernej ekonómie, bol profesorom filozofie na University of Glasgow. Jeho prvá kniha Teória mravných citov bola publikovaná viac ako dvadsaťpäť rokov pred jeho oslavovanou knihou Bohatstvo národov, ktorá je doslova obsypaná rôznymi morálnymi úvahami.

Niektorí filozofi atakujú otázku nerovnosti prostredníctvom princípov spravodlivosti. No keďže nie sú schopní zhodnúť sa na tom aké majú tieto abstraktné princípy praktické využitie, veľa pokroku neurobili. Pragmatickejší cost-benefit prístup favorizovaný Smithom sa ukázal ako plodnejší, keďže pomocou neho možno ukázať, že narastajúca nerovnosť prináša obrovské straty a málo prínosov. Dokonca aj pre tých, čo zdanlivo získavajú.

Nedávne výskumy o psychologickom blahobyte dokázali, že ak sa zvýšia výdavky jednej príjmovej skupiny, vytvára to tzv. domino efekt na príjmovo nižšie skupiny, ktoré obratom začnú taktiež míňať viac. CEO nejakej spoločnosti si môže myslieť, že potrebuje obrovskú vilu len preto, že niekto z jeho okolia takú má. I keď všetci budú pravdepodobne rovnako šťastní v menších príbytkoch, len málokto z nich by išiel nižšie ako je nastavená latka kvôli sociálnemu statusu.

Ľudia neexistujú v sociálnom vákuu. Normy v hocijakej komunite jasne definujú očakávania pre to, koľko by mali napríklad minúť na oblek alebo narodeninovú oslavu. Narastajúca nerovnosť preto vytvorila množstvo tzv. „výdavkových kaskád“, ktorých prvý stupeň sú narastajúce výdavky top príjmových skupín.

Bohatí míňajú viac peňazí ako predtým jednoducho preto, že ich majú oveľa viac. Ich míňanie ovplyvňuje nároky a túžby ľudí, ktorí sú v sociálnom rebríčku pod nimi. Táto druhá skupina míňa tým pádom tiež viac, aby sa priblížila bohatým, čo zase ovplyvňuje skupinu pod nimi a cyklus pokračuje až na spodok príjmového rebríčka. Tieto kaskády sťažili situáciu rodinám v stredných vrstvách, ktoré si pod týmto tlakom často nemôžu dovoliť uskutočňovať svoje finančné ciele.

V jednej nedávnej štúdií založenej na informáciách zo sčítania ľudu v 100 najobývanejších krajoch v Spojených štátoch, sme (Adam Seth Levine, Oege Dijk a ja) prišli na to, že regióny, kde nerovnosť v príjmoch rástla rýchlejšie ako v ostatných, tiež preukazovali narastajúce symptómy finančných ťažkosti. Ako príklad môžeme uviesť to, že aj po izolovaní ostatných premenných faktorov, tieto regióny stále vykazovali najväčšie nárasty firemných bankrotov.

Rozvodovosť je ďalším spoľahlivým indikátorom finančných ťažkostí, keďže veľa manželských poradcov hlási veľké množstvo rozvádzajúcich sa dvojíc trpiacimi významnými finančnými ťažkosťami. Regióny, ktoré hlásili najväčší nárast v nerovnosti mali tiež najväčší nárast v rozvodovosti.

Ďalšia stopa finančných ťažkostí sú dlhé časy dochádzania do práce. Rodiny, ktoré nemajú dostatok financií sa často snažia šetriť kde sa dá, čo v tomto prípade znamená presťahovanie sa do lacnejších lokalít, ktoré sú zvyčajne ďalej od práce. Opäť, regióny v ktorých narástol čas dochádzania do práce poukazovali na zvýšené parametre nerovnosti.

Tento tlak na strednú vrstvu taktiež znížil ochotu voličov podporovať čo i len tie najzákladnejšie verejné služby. Chudobní aj bohatí trpia rozpadajúce sa cesty, neopravené mosty, nespoľahlivú verejnú dopravu a nákladne kontajnery, ktoré vstupujú na naše územie bez väčšej kontroly. Mnoho Američanov taktiež žije v tieni hrozby zle udržovaných priehrad.

Ekonómovia, ktorí hovoria, že by sa otázky nerovnosti mali prenechať filozofom sú často advokátmi politických postupov ako zníženie daní pre bohatých, ktoré nerovnosť podstatne zvyšujú. A je bez pochýb, že väčšia nerovnosť medzi ľuďmi spôsobuje ozajstné škody.

Otázkou teda zostáva, existujú výhody nerovnosti ktoré by kompenzovali škodu? Neexistuje žiaden presvedčivý argument, že zvýšená nerovnosť podporuje ekonomický rozvoj alebo zlepšuje niekoho blahobyt. Áno, je pravda, že bohatí si teraz môžu kúpiť ešte väčšie vily a usporiadať ešte viac drahých večierkov. No nezdá sa že by ich to robilo šťastnejšími. Ďalšie negatívum tohto trendu patrí do kategórie „víťaz berie všetko“, keď vidíme ako tí najtalentovanejší absolventi vysokých škôl sú vtiahnutí do neproduktívneho kolotoča Wall Street s prísľubom, ako ináč, astronomických platov.

V skratke, cost-benefit prístup ekonómov má veľa čo povedať o následkoch zvyšujúcej sa nerovnosti. Nemusíme sa zhodnúť vo všetkom s ľuďmi propagujúcimi filozofické princípy spravodlivosti, aby sme si všimli, že nerovnosť je zlá pre spoločnosť a plodí veľa škôd a primálo výhod.

Nikto sa nesnaží argumentovať, že narastajúca nerovnosť je nevyhnutná v mene spravodlivosti. Preto by sme sa mohli konečne zhodnúť na tom, že nerovnosť je zlá a aj s tým niečo urobiť.

Robert H. Frank

Zdroj: NY Times

Pridaj komentár