Sedemnásť rokov po 17. novembri by liberálny ekonóm mohol s výsledkami premien, ktorými naša krajina prešla, cítiť spokojnosť. Slovensko už dnes viac nie je transformujúcou sa krajinou. Samozrejme, od úrovne svojich západných susedov má – a ešte dlho bude mať – ďaleko. To však nie je možné klásť za vinu roku 1989, ale skôr februáru 1948. Ak by sme sa vtedy nevydali na cestu budovania ekonomicky nezmyselného systému, naši občania by sa dnes mohli tešiť podobnej životnej úrovni ako občania v Nemecku či v Rakúsku. V ostatných rokoch naopak Slovensko v mnohom predčilo aj krajiny starej Európy, napríklad zásadnými reformami v sociálnom či v daňovom systéme, ku ktorým sa také Francúzsko bude musieť ešte dlho politicky odhodlávať.

Ľudí, ktorí stále spomínajú na socializmus v presvedčení, že vtedy bolo lepšie, je stále dosť. Je zaujímavé, že hodnotenia ekonómov a občanov sa v tomto diametrálne rozchádzajú. Je to práve preto, že používajú odlišné ukazovatele. Z porovnania dnešnej úrovne HDP na obyvateľa s úrovňou tohto ukazovateľa z roku 1989 napríklad ekonómom vychádza, že dnes sme nad úrovňou roku 1989. Niektorým ľuďom sa však dnes skutočne žije horšie než za socializmu – prinajmenšom tým, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní, prípadne majú obmedzené možnosti zvyšovania príjmov. Subjektívne hodnotenie občanov vždy závisí od individuálnej situácie, či majú prácu, aký majú plat, a podobne. Ľudia však svoju vlastnú situáciu hodnotia negatívnejšie než je v skutočnosti aj v dôsledku porovnávania sa s úspešnejšími susedmi, ktorí majú vyšší príjem a viac materiálnych statkov než oni.

Aj napriek desiatkam premrhaných príležitostí a ťažko zaplatených lekcií o ekonomickej stránke transformácie je teda možné povedať, že sa podarila. A to aj napriek tomu, že ešte aj dnes, 17 rokov po začiatku transformácie, u nás existuje niekoľko skanzenov socializmu – napríklad v školstve, zdravotníctve, či v sociálnom systém a v prebujnenej štátnej správe.

Výzvou, ktorá je omnoho náročnejšia, a s ktorou sa slovenská spoločnosť stále nepopasovala, je však dnes už viac morálna, než ekonomická stránka transformácie.

Pred niekoľkými mesiacmi sme v našej nadácií, v spolupráci s agentúrou MVK, robili reprezentatívny prieskum zameraný na zistenie hodnotovej orientácie slovenských voličov. Na základe tohto sofistikovaného prieskumu je možné viac ako 90 % Slovákov označiť za ľavicových liberálov. Sú to teda to ľudia, ktorí vo svojom osobnom živote nechcú, aby im štát nazeral do kuchyne, chcú mať od neho pokoj. Ale keď dospejeme k ekonomickým otázkam, tak sú okamžite pripravení zdvihnúť ruku a natrčiť ju voči štátu. Vtedy už hovoria: „štát, postaraj sa o nás!“. Trhová ekonomika je pre nich stále viac strašiakom, kapitalizmus slovom vzbudzujúcim viac odporu než dôvery, štát naopak nevyhnutným partnerom, ktorý musí dohliadať a regulovať nespútané trhové sily, a na ktorého sú pripravení obrátiť sa okamžite, akonáhle sa u nich vyskytne nejaký problém či pocit subjektívnej krivdy.

Takýto je teda pohľad ľudí, ktorých síce vláda za štyridsať rokov pripravila o značnú časť blahobytu a dôstojnosti, no ktorí zároveň ešte nemali veľa príležitostí prispôsobiť svoje vlastné chápanie spoločnosti smerom k prvoradej osobnej zodpovednosti za vlastný osud a budúcnosť. Ľudí, ktorí zároveň nemali ani dosť príležitostí oceniť fungovanie trhovej ekonomiky, konkurencie, súkromného podnikania. Vymoženosti trhovej ekonomiky, akými sú napríklad plné obchody, fungujúce služby a rozmanitosť výberu, sa pre nás veľmi ľahko stali samozrejmými – no pochopenie, čo sa za nimi skrýva, že ich máme vďaka trhu a nie vďaka vláde, je stále stále v nedohľadne. Horká pachuť zo straty rozsiahlych sociálnych istôt poskytovaných paternalistickou vládou a zlý pocit z vymiznutia všeobecnej rovnosti vo výsledkoch sú však, naopak, stále čerstvé.

Za posledných 17 rokov sme sa naučili, že ak padne nejaká sada inštitúcií, dajme tomu socialistických, nemôžme čakať, že nová sada inštitúcií – kapitalistických – povstane ako rozprávkový vták Fénix z popola.
Transformácia spoločnosti od socializmu ku slobodnej trhovej ekonomike pozostáva z troch častí: ekonomickej, politickej a z morálnej, resp. kultúrnej, ako ju nazval americký filozof Michael Novak. Morálna transformácia je však problémom. Trhové inštitúcie, medzi ktoré patrí súkromné vlastníctvo, jeho nedotknuteľnosť, konkurencia ako trhová sila prinášajúca lepšie a lacnejšie produkty a služby, vymáhateľnosť práva, a mnohé ďalšie, sa viac či menej presadzujú, niekedy vďaka vláde, niekedy napriek jej krokom. Ale ich pochopenie je dlhodobým a zložitým procesom.

Zatiaľ čo v minulosti boli základné princípy pre bežného človeka pomerne jednoduché – či už bolo povedané „Boh sa o vás postará“ počas dlhých rokov feudalizmu, alebo „Štát sa o vás postará“ počas dlhých rokov socializmu, predstava odovzdať svoj osud niečomu tak nehmotnému a neriadenému, ako je na prvý pohľad trhová ekonomika, vyvoláva v mnohých obavy. Nielenže trh nie je niekým, na koho sa dá obrátiť v modlitbách či sťažovať v krčmových rečiach. Na prvý pohľad nie je ani viditeľným, pretože jeho podstata spočíva v tisícoch a miliónoch vzájomných interakcií jednotlivých ľudí.

Spoliehanie sa na trh v sebe nesie zabudovanú premisu „Teraz sa o seba musím starať v prvom rade sám“. V konečnom dôsledku to síce nebolo inak ani v predchádzajúcom režime. Ten však v sebe skrýval mnoho barličiek pre bežného Jozefa Maka, ktorý si nakoniec navravel, že je pre neho pohodlnejšie vziať na seba úlohu „človeka milión“, než človeka, snažiaceho sa samostatne kráčať za vlastným šťastím. Práve v takýchto ľuďoch desaťročia socializmu rozbili prirodzené sociálne väzby spoliehať sa v prvom rade na seba, svoje okolie a svoju komunitu, a urobili zo štátu všemocnú inštitúciu prvého kontaktu, viditeľnú ruku veľkého brata, starajúcu sa o svoje „deti milión“ a karhajúcu či trestajúcu kohokoľvek, kto vybočuje z radu. A je to práve tento obraz, ktorého rozbitie a nahradenie je morálnou transformáciou spoločnosti. Čaká nás ešte neľahká cesta.

 

Martin Chren