O umení „vidieť za roh“

Pred viac ako štyrmi rokmi sa začala v eurozóne kríza, v ktorej sa stretli a vzájomne popreplietali banková kríza, dlhová kríza a kríza konkurencieschopnosti. Jej dramatickú fázu, plnú mimoriadnych bruselských nočných rokovaní, vystriedala fáza relatívneho pokoja. Na jej začiatku stála verbálna a neskôr aj reálna podpora eura zo strany Európskej centrálnej banky. Vlády sa pokúšajú skrotiť rozpočtové deficity, bezprostredný odchod Grécka z eurozóny už nie je na programe dňa, z finančných trhov zmizla nervozita. S predlžovaním obdobia pokoja sa zákonite začali množiť optimistické vyhlásenia o tom, že to najhoršie je za nami. A keď prišli správy o tom, že ekonomiky niektorých krajín opäť zaznamenali mierny rast, reči o konci krízy sa stali súčasťou oficiálnej propagandy.

Motívom jej šírenia rozumiem. Optimizmus sa má stať v dobrom zmysle „nákazlivý“. Má ovplyniť naše očakávania, rozptýliť obavy z budúcnosti do tej miery, že ľudia opäť začnú míňať, podniky investovať, banky požičiavať, skrátka kolesá zadretého ekonomického motora sa opätovne roztočia naplno. Problém tohto oficiálneho optimizmu vidím v tom, že ho väčšinou šíria tí istí ľudia, ktorí v čase pred krízou nielen že nemali poňatia o tom, že sa nejaká blíži, ale dokonca boli presvedčení, že k podobnej kríze vôbec nemôže prísť.

Ľudí, ktorí v projekte eura videli fatálne systémové nedostatky ešte pred jeho zavedením do obehu nebolo veľa. A keď už svoj názor publikovali, ich predpoveď sa stretla nielen s nepochopením ich okolia, ale dokonca s nepriateľským zaobchádzaním. Patrí k nim aj Bernard Connolly, autor knihy Choré srdce Európy: špinavá vojna o európske peniaze. Vyšla v roku 1995, keď vrcholili prípravy na zavedenie eura v prvých krajinách. Z dnešného pohľadu sa dá povedať, že v nej až s neuveriteľnou jasnozrivosťou predpovedal, že zavedenie menovej únie nevyhnutne povedie ku kríze, ktorá v roku 2009 napokon aj prišla. Nezanedbateľnou pikantnosťou bol fakt, že Connolly bol v čase vydania knihy zamestnancom Európskej komisie, v ktorej sa zaoberal monetárnou politikou. Jeho kritický názor na euro sa nestretol s pochopením jeho zamestnávateľa. Ešte v tom istom roku prišiel o zamestnanie a dokonca ešte pred ukončením pracovného pomeru mu bol odopretý vstup do budov Európskej komisie. Podľa jeho slov dokonca pri vchodoch viseli jeho fotografie ako keby bol nejaký kriminálnik. Európsky súdny dvor dal neskôr komisii za pravdu…

Dnes pracuje Connolly v súkromnom sektore, verejne takmer vôbec nevystupuje.  Nové vydanie jeho knihy však bolo príležitosťou, aby v predslove k nej s odstupom času opätovne zosumarizoval fundamentálne príčiny krízy eurozóny. Podľa neho krízu vyvolala samotná logika eurozóny, ktorá v niektorých krajinách najprv vyvolala „bublinu“ a potom ich držala v „zvieracej kazajke“. Riešením je odchod problémových krajín, masívna devalvácia eura, alebo trvalé financovanie ostatných krajín Nemeckom až do výšky 10 % jeho HDP ročne. Cenou za neriešenie je ďalšia kríza v budúcnosti, ohrozenie demokracie a mieru v Európe. Iste netreba súhlasiť so všetkým, čo Connolly tvrdí, pri uvažovaní o tom, čo nás v eurozóne čaká v najbližších mesiacoch a rokoch si jeho názor vypočujem s oveľa väčším rešpektom než názory zvestovateľov ničím nepodloženého optimizmu.

Ján Oravec

Pridaj komentár

Categorized: Články
Tagged: