Prečo nepotrebujeme efektívnu verejnú správu, ale potrebujeme malú verejnú správu

Odpoveď na otázku uvedenú v nadpise je jednoduchá a spočíva v konštatovaní, že efektívna verejná správa je ako pojem ekonomický nezmysel.

Ekonomická efektívnosť je primárne záležitosťou vzťahu medzi výsledkom na trhu realizovanej ekonomickej aktivity a s tým spojenými nákladmi. O ekonomickej efektívnosti môžeme teda hovoriť len v súvislosti s aktivitami podnikateľských subjektov na trhu. Súkromný podnikateľ prostredníctvom dobrovoľnej výmeny na trhu dosahuje určitý finančný výnos, ktorý konfrontuje s príslušnými nákladmi. Každý podnikateľ je konfrontovaný s ekonomickými výsledkami svojich aktivít v podobe zisku, alebo straty. Ak je v zisku, tak môžeme hovoriť, že jeho aktivity sú efektívne, pretože výnosy z predaja na základe trhových cien (stanovených trhom na základe ponuky a dopytu) sú vyššie, ako jeho výrobné náklady.

Verejná správa však nie je v pozícii súkromného podnikateľa, nakoľko aktivity verejnej správy sa nerealizujú prostredníctvom trhu (v zmysle dobrovoľnej a vzájomne výhodnej výmeny statkov). Produkty verejnej správy (vo forme rôznych služieb) sú financované z daní (prípadne aj poplatkov) pričom nezáleží na tom, akú majú tieto produkty hodnotu pre občanov. Pritom „cenu“ (v podobe nákladov) týchto produktov neurčuje trh, ale verejná správa vo svojich finančných rozpočtoch. Pri ich zostavovaní primárnu úlohu zohráva politika a len nepriamo ekonomika. Z politického aspektu kreovania produktov verejnej správy vyplýva, že veľa produktov má obligatórny charakter a občan musí za daný produkt zaplatiť (daňami a/alebo poplatkami). Takže nemôžeme sa vôbec vyjadrovať o efektívnosti produktov verejnej správy nakoľko:

  • využívanie služieb verejnej správy sa neuskutočňuje na dobrovoľnej báze a 
  • absentuje konfrontácia vzťahu výnosov a nákladov vo finančnom vyjadrení.

Ak by sme chceli robiť úvahy na tému efektívnosti aktivít verejnej správy, tak len sprostredkovane porovnaním so súkromnou sférou. V bežnom živote sme však konfrontovaní s množstvom príkladov, kde porovnania vyznievajú nepriaznivo pre verejnú správu (napr. náklady na cesty, predražené nákupy zariadení, spotrebných tovarov a služieb). V otázke posudzovania efektívnosti na základe porovnávania so súkromnou sférou existujú tri dôvody, ktoré hovoria v neprospech verejnej správy. Prvým dôvodom je korupcia, čo je negatívny jav, ktorý je zo svojej podstaty bytostne spätý s verejnou správou. Druhý dôvod spočíva v nákladoch na chod verejnej správy, ktoré automaticky negatívne zaťažujú každú aktivitu verejnej správy. Pre ilustráciu, ak súkromný podnikateľ napríklad investuje 100 euro, tak v prípade verejnej správy SR sa  týchto 100 euro vybraných na daniach zmenší z dôvodu financovania miezd a odmien pracovníkov verejnej správy na 81,5 euro. Je zrejmé, že za takých podmienok je každá aktivita v porovnaní so súkromnou sférou v nevýhode. Tretí dôvod  spočíva v skutočnosti, že na financovanie aktivít verejnej správy sa používajú prostriedky vybrané formou daní z produktívnej sféry. Ak by tieto zostali v produktívnej sfére, tak by boli použité na účely, ktoré zodpovedajú preferenciám výrobcov a spotrebiteľov. Vo verejnej správe použitie zodpovedá preferenciám politikov, alebo úradníkov.

V súvislosti so stále pretrvávajúcou hospodárskou krízou, spojenou s rastom zadlženosti krajín sa často spomína potreba šetrenia v oblasti verejných výdavkov. Ak sa pozrieme na vývoj krajín EU, tak k poklesu výdavkov verejnej správy vôbec nedochádza. Podľa údajov Eurostatu v období rokov 2002 až 2012 výdavky vlád krajín EÚ27 narástli o vyše 37% (na Slovensku o vyše 125% !). Krajiny sa stále viac zadlžujú, keď dlh EÚ27 v období rokov 2000 až 2012 narástol o 93% (dlh Slovenska narástol o 272% !), ale  čo je však horšie klesá ich schopnosť vytvorené dlhy splatiť. Pokým v roku 2000 dlh krajín EÚ27 prevyšoval daňové príjmy 2,6 krát, tak v roku 2012 tento pomer narástol na hodnotu 3,2. Slovensko v roku 2012 malo dlh prevyšujúci daňové príjmy takmer 3,6 násobne, kým v roku 2000 bol tento pomer 2,4. Doterajší vývoj na faktoch usvedčuje verejnú správu z neschopnosti hospodárne nakladať z prostriedkami daňových poplatníkov.

Téza potreby šetrenia je správna, ale jej realizácia je zo strany verejnej správy nesprávne pochopená. Ak sa má v rámci šetrenia obmedziť plytvanie prostriedkami daňovníkov, tak je potrebné aby s prostriedkami produktívnej sféry nehospodárila verejná správa, ale občania a podnikateľská sféra.

K tomuto záveru nás okrem konštatovania, že všetky zmysluplné aktivity, ktoré robí verejná správa dokáže zabezpečiť aj privátna sféra, vedie nasledovná logická úvaha o ekonomických aktivitách založených na spoločenskej deľbe práce. Ľudia v rámci spoločenskej deľby práce vytvárajú statky, ktoré sa dajú použiť len tromi spôsobmi a to spotrebovať, investovať alebo odložiť na neskoršie časy (šetriť), pričom existujú len tri skupiny členov spoločnosti, ktoré môžu s vytvorenými statkami nakladať (v zmysle spotrebovať, investovať alebo šetriť). Tými skupinami sú občania ako jednotlivci, podniky a verejná správa. Z toho vyplýva prirodzená otázka, že či verejná správa vie kvalifikovanejšie nakladať s vytvorenými statkami, než jednotliví občania, alebo podniky. Doterajšia prax jednoznačne usvedčuje verejnú správu zo zlého hospodárenia v dôsledku čoho sú členovia spoločnosti ako celok chudobnejší. Teda ak sa ľudia v rámci spoločnosti chcú mať lepšie je potrebné radikálne redukovať aktivity verejnej správy spolu s ich transformáciou do privátnej sféry. O tom, že takýto cieľ nemusí vyznievať ako nerealizovateľná chiméra svedčí príklad z praxe a to z Nového Zélandu, ktorý prešiel v druhej polovici 80-tych rokov minulého storočia radikálnou hospodárskou reformou. Vláda Nového Zélandu, kde úlohu architekta fundamentálnej hospodárskej reformy zohral Sir Roger Douglas (minister financií 1984-1988), výrazne redukovala vládne aktivity (privatizáciou, zrušením všetkých dotácií, znížením a zjednodušením daní, reformou zamestnanosti) v dôsledku čoho klesli vládne výdavky v období rokov 1986 až 1995 o 24%, ale HDP zaznamenal nárast takmer o 50% (údaje OECD). V roku 1995 obsadil Nový Zéland 3-tiu priečku v hodnotení krajín sveta podľa úrovne ekonomickej slobody.

Rudolf Požgay

24.11.2014

Pridaj komentár