Hayek ako spoločenský vedec.

Dokumentárny film a vzdelávacie linky.

Hayek prešiel v určitom čase od čistej ekonómie k širšiemu chápaniu ekonómie v rámci spoločenských vied. Hayeka napr. pozná veľa ľudí vďaka jeho bestselleru „Cesta do otroctva / nevoľníctva“. Jedná sa o kritiku plánovania spoločnosti a neúmyselných dopadov pri riadení spoločnosti. V rámci spoločenských noriem Hayek rozlišuje medzi tzv. Nomos (spoločenskými, nie nevyhnutne písanými, spontánne vzniknutými pravidlami) a Thesis (písanými pravidlami).

Nemálo známy je aj pre svoje diela ako sú „Právo, zákonodarstvo a sloboda“, „Osudová domýšľavosť“, či „Kontrarevolúcia vedy“. Je zaujímavé, že on sám považoval za najvýznamnejšie dielo svojho života málo známu knihu „Sensory Order“ (Usporiadanie zmyslovosti). 

V čom spočíva originálna Hayekova teória samoorganizácie ľudskej mysle a v čom nadväzuje na dobové problémy filozofie a spoločenských vied? Čo má Hayek na mysli, keď hovorí o tzv. spontánnom spoločenskom usporiadaní? Čo si môžeme predstavovať pod osudovou domýšľavosťou centrálneho plánovania spoločnosti? Čo viedlo liberála Hayeka k rešpektu voči náboženstvu, aj keď bol sám agnostikom?

Účinkujúci: doc. PhDr. Ján Pavlík, VŠE Praha, Ing. Pavel Potužák, PhD., VŠE Praha, PhDr. Ján Oravec, CSc., Združenie podnikateľov Slovenska, Ing. Tomáš Krištofóry, doktorand Erasmus University Rotterdam, Matúš Pošvanc, Nadácia F. A. Hayeka Bratislava

Vypočujte si podcast – alebo si stiahnite MP3

Tomáš Krištofóry pripravil pre každého záujemcu užitočné linky na doloženie tvrdení vo videu a na vzdelávacie účely.

Matúš Pošvanc, Nadácia F. A. Hayeka Bratislava

Tretí diel nášho dokumentárneho filmu má názov “Hayek ako spoločenský vedec”. V minulom dieli sme Hayeka predstavili v jeho roli ekonóma a nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu. Hayek však bol aj spoločenským vedcom, konkrétne politickým a morálnym filozofom. V tomto dieli budú o Hayekovi opäť hovoriť naši hostia Ján Pavlík, filozof na VŠE v Prahe a autor monumentálnej knihy F. A. Hayek a teorie spontánního řádu (https://www.martinus.cz/?uItem=289204), Ján Oravec, prezident Združenia Podnikateľov Slovenska, ktorý v 90. rokoch preložil stále výbornú knihu Eamonn Butler: Hayek a jeho prínos k politickému a ekonomickému mysleniu dneška (http://www.libspol.eu/2011/files/HAYEK2011.pdf) a Pavel Potužák, ekonóm na VŠE v Prahe a spoluobjaviteľ Hayek-Taylorovho pravidla monetárnej politiky (https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=2972121).

Vysvetliť Hayeka nie je vôbec jednoduché, kto sa o to už niekedy pokúsil a dostal kvalitnú spätnú väzbu, to vie. Vysvetliť Hayekovu politickú filozofiu v kontexte jeho ekonómie sa preto pokúsime cez skúsenosť tých najpovolanejších – Hayekových životopiscov. Tí o tom rozhodne niečo vedia.

“Friedrich A. Hayek bol rakúskym ekonómom”, zdôrazňuje Steven Horwitz vo svojej recenzii (https://www.cambridge.org/core/journals/journal-of-the-history-of-economic-thought/article/friedrich-hayek-austrian-economist/A2C17E3C99B8EAD86CFEF1A58B108608#) dvoch intelektuálnych životopisov Hayeka – od Bruce Caldwella (https://www.amazon.com/Hayeks-Challenge-Intellectual-Biography-F/dp/0226091937) a od Alana Ebensteina (https://www.amazon.com/dp/0312233442/). Prečo považuje Horwitz za tak dôležité zdôrazniť, že Hayek bol rakúskym ekonómom v recenzii dvoch jeho intelektuálnych životopisov? Veď tí by to predsa mali vedieť! Horwitzova odpoveď v zmienenej recenzii je, že autori píšúci o Hayekovej politickej filozofii na to niekedy zabúdajú aj napriek tomu, že výslovne uvedú, že Hayek bol rakúskym ekonómom.

Ako už z predchádzajúcich dielov vieme, rakúska škola môže znamenať rôzne veci: ideológiu libertarianizmu, prácu think-tankov nesúcu jeho meno, súčasnú rakúsku školu – pôsobiacu predovšetkým na niektorých univerzitách v USA alebo aj ako na školu ekonomického myslenia, ktorá vznikla v Rakúsku v 80. rokoch 19. storočia, ktorá vo Viedni pôsobila aj počas Hayekových študentských liet, a do ktorej sa po škole aktívne zapojil. Ak chceme rozumieť Hayekovi, tak si veľmi nepomôžeme analýzou ideológie libertarianizmu. Niečo pochopíme, ale unikne nám mnohé o človeku a vedcovi Hayekovi. Ak chceme rozumieť Hayekovi, musí nám byť skôr zrejmé, ako on v rôznych fázach svojho života – vrátane fázy jeho politickej a morálnej filozofie – nadviazal na svoje rané časy vo Viedni.

Horwitz to ukazuje na príklade Ebensteinovho výkladu Hayekovej politickej filozofie. Ak to zjednoduším, Ebensteinovi je Hayek utilitaristickým libertariánom, ekonomickým liberálom, ktorý mal blízko k Miltonovi Friedmanovi a k jeho chicagskej škole, a ktorý príliš nepochopil monetarizmus v menovej politike. Asociovať Hayeka s týmito myšlienkami nie je úplnou chybou, ale je tu jedno veľké ALE. Ako sa taký výklad zlučuje s tým, čo Hayek študoval a písal vo Viedni? So vznikom poriadku v ľudskom rozume, s imputáciou (Zurechnung, imputation) cien výrobných faktorov z cien spotrebných statkov, s genézou štruktúry kapitálu a vznikom a narušením monetárnej rovnováhy? Nič zo zmieneného nie sú utilitaristické teórie; libertarianizmus vznikol až v 70. rokoch v diele Roberta Nozicka, ku ktorému Hayek akurát napísal predhovor (https://www.databazeknih.cz/knihy/anarchie-stat-a-utopie-266374), pričom ale jeho príspevok k politickej filozofii sa od Nozicka výrazne líšil svojím evolučným prístupom; k Friedmanovi mal blízko politicky, ani náhodou však v metodológii vied a ani v monetárnej teórii – ku koncu života sa v týchto aspektoch obaja navzájom kritizovali. To, že Ebenstein súhlasí skôr s Friedmanom než s Hayekom si myslieť môže (napísal aj knihu o Friedmanovi), ale Hayeka tým ešte nevysvetľuje. Je to Ebenstein kto zastáva utilitarizmus, nie Hayek. Ebenstein napísal o utilitarizme aj knihu – The Greatest Happiness Principle: An Examination of Utilitarianism. Z Hayekových kníh je pomerne jasný jeho liberálny pohľad na ekonomiku, ale jeho analýza štátnych zásahov vrátane schválenia niektorých ho robia zaujímavým aj pre jeho názorových oponentov. Je známy výrok Misesa, že Hayek bol sociálnym demokratom a Theodore Burczak si v knihe Socialism After Hayek dokonca predstavuje hayekovský socializmus (https://www.amazon.com/Socialism-after-Advances-Heterodox-Economics/dp/0472069519). Ani libertarianizmus teda nie je jednoduché priradiť k Hayekovým prácam zo študentských čias. O monetarizme Hayek písal – a to je asi vhodné si zapamätať -, že máločo horšie sa môže ekonómii stať než keby ľudia prestali veriť hlavnej myšlienke kvantitatívnej teórie peňazí. Jednou z tých mála horších vecí by bolo veriť jej doslovne (“it’s now 50 years that I once said in effect that one of great misfortunes could happen to the field of economics if people ever cease to believe in the quantity theory of money, except for that they ever come to take it literally.” – rozhovor s Johnom O’Sullivanom, 1985 – https://vimeo.com/4063439). To je rozhodná kritika Friedmana a monetarizmu. Ako už z Hayekovho výroku vyplýva, dá sa oveľa lepšie odvodiť od toho, čo Hayek študoval a písal vo svojich 20-tich rokoch než ako to prezentuje napríklad Ebenstein. Jeho výklad Hayeka hovorí oveľa viac o ňom samotnom než o Hayekovi. To nie je to, čo čakáme od dobrého životopisca. Podľa Horwitza je Caldwellov intelektuálny životopis Hayeka oveľa presvedčivejší práve v tom, že vysvetľuje aj neskorého Hayeka vo svetle toho raného. Predtým, než sa Caldwell vôbec dostane k Hayekovi, venuje cez 100 strán prostrediu a metodologickým debatám, ktoré formovali jeho vývoj. Každý životopisec vnáša do svojej knihy či svojho výkladu aj niečo zo seba, ale recenzenti Hayekových životopisov sa zhodli, že takýmto spôsobom je výklad Hayekových príspevkov oveľa viac uveriteľný.

Ebensteina som dosť kritizoval, ale zaslúži si aj náš rešpekt, pretože vo svojej poctivosti bohato čerpal z Hayekovho archívu, a to viac než Caldwell v uvedenej knihe. Ebenstein tak dáva čitateľovi šancu dozvedieť sa aj o takých epizódach ako Hayekovo stretnutie s Jánom Pavlom II. vo Vatikáne, či umožní čitateľovi nahliadnuť do myšlienok posledného a nikdy nepublikovaného Hayekovho článku o rakúskej škole z roku 1985. Horwitz túto Ebensteinovu prednosť tiež uznáva, zároveň však dodáva, že absencia jednotnej línie vysvetľujúcej Hayekov myšlienkový vývoj – vrátane uvedených postrehov – Ebensteinov prínos do istej miery znehodnocuje. Ak by mal vážený čitateľ dojem, že mi na Ebensteinovi vadí, že je politický filozof, tak potom dávam na známosť, že v mnohých smeroch vôbec najlepší intelektuálny životopis Hayeka je z pera iného politického filozofa a historika – Hans Jörga Henneckeho (https://www.perlentaucher.de/buch/hans-joerg-hennecke/friedrich-august-von-hayek.html). A ten rozhodne rešpektuje, že Hayek bol rakúskym ekonómom; poskytuje doteraz najpresvedčivejší obrázok Hayeka v jeho študentských časoch. Predstavuje ho ako liberálneho tradicionalistu, a to od 20-tych rokov až do jeho smrti. Bez straty zrozumiteľnosti pre čitateľa ilustruje svoj obrázok Hayeka ťažko prekonateľným množstvom citácií z Hayekovho archívu, z jeho kníh a článkov. Ak by mal niekto pocit, že o Hayekovi už dávno všetko vieme, tak by som dúfal, že náš dokument ho z tohto omylu vylieči. Ale ak naša snaha nezaberá, tak táto kniha je silným liekom. Mimo Nemecka je pritom Henneckeho kniha takmer neznáma; vyššie zmienení životopisci Hayeka ho buď necitujú alebo ho citujú len veľmi okrajovo.

Ani to však nie je všetko. Historický výskum Hayeka nie je ešte ani zďaleka skončený. Vo videu som sa predstavil ako doktorand píšúci dizertáciu o Hayekovi. Hoci sa vo svojom prebiehajúcom dizertačnom výskume neorientujem na kritiku či reakciu na uvedených životopiscov, možno bude čitateľ rád vedieť, ako to mám vzhľadom k uvedeným životopiscom Hayeka. To, čo robím, sa dá chápať tak, že kombinujem nové fakty, ktoré prináša Ebenstein s presvedčivým metodologickým Caldwellovým obrázkom Hayeka a s presvedčivým tradicionalisticko-liberálnym Henneckeho pohľadom, pričom si kladiem za cieľ napraviť viaceré ich omyly. Budúci rok sa očakáva prvý diel prvého poriadneho životopisu (popisu života radšej než jeho vedeckého vývoja) Hayeka od Bruce Caldwella a od Hansjörga Klausingera, ktorý v júni prednášal o Hayekovi na pozvanie Konzervatívneho inštitútu. Momentálne sa po úspechu crowdfundingovej kampane pripravuje preklad novej knihy o Hayekovi od Petra Boettkeho, poskytujúci nový ekonomický výklad Hayeka. Caldwellov metodologický žiak Scott Scheall pripravuje knihu, ktorou prehodnotí Hayekovu metodológiu s odstupom od Hayekovej smrti, čo Caldwellovi chýbalo, keďže ten sa do metodologických debát o Hayekovi zapojil ešte za jeho života a dokonca s ním v tejto veci viedol korešpondenciu. Rozhodne sa teda nedá povedať, že u Hayeka nie je nič nového. Späť k nášmu problému.

Venujem tejto zdanlivo jasnej záležitosti – že Hayek bol rakúskym ekonómom, a že to potrebujeme znovu objaviť – toľko priestoru, lebo český či slovenský čitatelia si vo svojej materčine prečítajú len veľmi malý zlomok jeho ekonómie, a ak, tak ešte aj to z neskoršej doby, kedy sa už venoval prevažne politickej filozofii (Soukromé peníze: https://libinst.cz/book/hayek-f-a-1978-soukrome-penize-potrebujeme-centralni-banku/ ). Zato si náš čitateľ v materčine prečíta viacero jeho kníh na témy politickej a morálnej filozofie – Cestu do otroctva/Cestu do nevoľníctva (viacero vydaní v češtine i slovenčine – napr. https://www.martinus.sk/?uItem=243523), viacero esejov z jeho Individualism and Economic Order a hlavné kapitoly zo Studies in Philosophy, Politics and Economics v prekladoch Tomáša Ježka (Hayekova kapitola v zborníku Sociální tržní hospodářství https://aleph.nkp.cz/F/?func=direct&doc_number=000997329&local_base=NKC, mnohé jeho eseje v knihe Liberální ekonomie https://www.martinus.sk/?uItem=185069 a Zásady liberálního řádu – https://www.martinus.sk/?uItem=7534), Kontrarevolúcia vedy, na ktorú často odkazuje Ján Pavlík, jej prekladateľ (https://www.databazeknih.cz/knihy/kontrarevoluce-vedy-66200), Teorie a Politika, Hayekova úvodná kapitola knihy Capitalism and Historians (http://www.nechtenasbyt.cz/historie-a-politika/), veľká trojdielna kniha Právo, zákonodárství a svoboda (https://www.martinus.sk/?uItem=110958), Hayekova posledná kniha Osudná domýšlivost (https://www.databazeknih.cz/knihy/osudna-domyslivost-omyly-socialismu-6117) a napokon jeho kniha Autobiografické rozhovory, ktoré vyšli až po jeho smrti (https://www.databazeknih.cz/knihy/autobiograficke-rozhovory-66198). Táto nevyváženosť domácej literatúry o Hayekovi na stranu politickej filozofie zvádza vnímať ho skôr ako politického filozofa. Keďže autori venujúci sa Hayekovi majú na jeho politickú filozofiu často silný názor (či už pozitívny alebo negatívny), existuje veľké riziko, že sa čitateľ dozvie viac o názoroch učiteľa než o Hayekovi samotnom. Práve pri čítaní Hayekových kníh o politickej a morálnej filozofii je preto potrebné snažiť sa nájsť prepojenie na Hayekove rané názory. Preto Horwitzova výzva platí aj pre nás. Niežeby bol Hayek najkonzistentnejším autorom v dejinách filozofie, to pokiaľ viem nikto nepredstiera. Ale takmer vždy je presvedčivejší výklad, ktorý ukazuje, ako k svojim neskorším názorom dospel zo svojich raných názorov – a to aj v prípadoch, kedy názor menil.

Sporom o to, prečo Hayek zmenil niektoré názory, v skutočnosti začal vedecký výskum Hayeka. Bol to spor na začiatku 80-tych rokov medzi metodológmi vedy Terence W. Hutchisonom a Bruce Caldwellom o to, prečo Hayek zmenil svoju metodológiu. Hutchison napísal v roku 1981 knihu o metodológii ekonómie (The Politics and Philosophy of Economics: Marxians, Keynesians and Austrians – https://www.amazon.com/Politics-Philosophy-Economics-Keynesians-Austrians/dp/0814734235), kde v kapitole o Rakúskej škole napísal, že v slávnom článku Economics and Knowledge z roku 1936 Hayek prekonal metodologický obrat, (“methodological U-turn”, https://mises.org/library/economics-and-knowledge). Podľa Hutchisona bol Hayek dovtedy misesovským aprioristom, kdežto v tomto článku po prvý raz súhlasne citoval Karla Poppera a jeho falzifikacionizmus. Podľa Hutchisona Hayek presedlal z apriorizmu na falzifikacionizmus. Ak sú to pre vás len cudzie slová, podľa prvého odvodíme celú pravdivú ekonómiu z jedného pravdivého poznatku (axiómu) zatiaľčo podľa druhého si nikdy nemôžeme byť istí pravdivosťou našich poznatkov a vo vede sa môžeme a máme snažiť poprieť teórie, o ktorých si dnes ešte myslíme, že sú pravdivé. Viete si predstaviť väčší metodologický zvrat – z jedného postoja na druhý? Je to vskutku ťažké. Absurdné to vtedy prišlo aj vtedy mladému Bruce Caldwellovi, bolo to pre neho ako predstaviť si guľatý štvorec. V skutočnosti to bolo začiatkom jeho fascinácie Hayekom – ako priznáva aj v predhovore k svojej knihe o Hayekovi. Keď si Caldwell otvoril Hayeka, Hutchisonovo tvrdenie sa mu nezdalo – jednak sa mu nezdalo, že by bol pred rokom 1936 striktným aprioristom (dnes Caldwellov bývalý študent Scott Scheall dokonca tvrdí, že Hayek nebol aprioristom vôbec nikdy! https://www.cambridge.org/core/journals/journal-of-the-history-of-economic-thought/article/hayek-the-apriorist/BCE93172FEF88EB4B9B132B6017C21D4), jednak sa mu nezdalo, že by bol potom striktným falzifikacionistom – hoci v istom zmysle obdivoval oba prístupy a čiastočne sa nimi inšpiroval vo svojom novom prístupe k metodológii. Inými slovami, Caldwell na rozdiel od Hutchisona nevidí prílišný skok v Hayekovom myslení. Vidí v ňom skôr kontínuum postupného vývoja. Caldwell ako mladý ambiciózny akademik napísal svoj nesúhlasný článok a tak začala séria vzájomných slušných vedeckých reakcií, ktorá pokračovala vlastne dve desaťročia a pre Caldwella vyvrcholila tým, že sa stal generálnym editorom Hayekových zobraných diel (Hayek’s Collected Works) a publikovaním Hayekovho životopisu. Caldwell zhrnul túto debatu po Hutchisonovej smrti aj na výraz ocenenia jeho práce. Článok nazval Jedna Bitka v Popperovských Vojnách (https://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/13501780903129306). Hutchison ostal do smrti presvedčený o svojej pravde, no jeho presvedčenie o skokových zmenách sa nestalo štandardom výkladu Hayeka. V Hayekovskom výskume si Hutchisonov prístup udržal relevanciu tým, že v Hayekovom myslení existujú časom veľmi zjavné zmeny – napríklad prechod od čistej ekonómie k širším spoločenským vedám, ktorému sme sa venovali s našimi hosťami vo videu – a tie volajú po vysvetlení. Je aj Hutchisonovou zásluhou, že Hayeka je dnes takmer nemožné vykladať ako úplne konzistentného. Kto chce vykladať Hayeka, musí vykladať aj tlaky a napätia v jeho postupne sa vyvíjajúcom myslení.

Ak sa Vám zdá, že to teraz vysvetľujem veľmi suverénne, tak menšia prestrelka v “Popperovských vojnách”, ktorej som sa zúčastnil spolu niekdajšími kolegami doktorantmi na VŠE v roku 2011 bude svedčiť, že mi to celé takto jasné dlho nebolo. Intenzívne sme vtedy študovali metodologické súboje Hutchisona a Caldwella – a moji chudáci študenti bakalári to museli na bakalárskom seminári tiež čítať. Kolega doktorand Lukáš Máslo, ktorý neabsolvoval kurzy filozofie u Jána Pavlíka, sa z nášho pohľadu opovážil vyložiť Hayeka a zmeny v jeho metodológii veľmi kriticky (podobne ako Hutchison), pričom podľa nás mal veľké medzery v chápaní Hayekovej filozofie. V doktorantskom seminári, ktorý mal vtedy na tú dobu vysokú úroveň, sme jeho článok diskutovali, traja recenzenti sme mu napísali recenzný posudok a on mal potom čas na spracovanie pripomienok a mal právo na záverečnú odpoveď. My, Pavlíkovi doktoranti, sme Lukáša Másla zotreli ako dobre roztopené maslo, takže sa chudák rozhodol na danú tému nič nepublikovať. Všetko to je verejne dostupné, keďže sa to publikovalo vo fakultnom časopise working paperov, ktorý mal svoju kvalitu, ale potom bohužiaľ už nemal dlhé trvanie (https://fewpp.vse.cz/wp-content/uploads/fewpp1-11.pdf). Popravde mám v tejto veci dodnes zlé svedomie a rád by som Lukáša aj týmto spätne povzbudil, aby základ toho, čo vtedy napísal, predsa len ešte niekde publikoval. Jeho argument o Hayekovi je stále originálny. Rozhodne som čítal exotickejšie výklady, ktoré boli predsa publikované. Určite by si aj dnes našiel čitateľov. Všeobecne je rada nič nepublikovať dosť zlou radou doktorantovi (od ktorého sa to práve očakáva), ale tiež mi trvalo, kým som to pochopil.

Konečne sa dostávam k nášmu videu. Naši rečníci začali otázkou, prečo Hayek – práve tým článkom Economics and Knowledge – zmenil pole pôsobnosti z čistej ekonómie na ekonómiu chápanú aj cez politickú a morálnu filozofiu. Tá zmena v jeho myslení je veľmi zreteľná, ale teraz je už dúfam jasné, že keď budem hovoriť o Hayekovej morálnej či politickej filozofii, mám tým nejako na mysli aj link na jeho ranú ekonómiu, hoci nie je vždy účelné to zmieniť. Pavel Potužák dal na túto otázku veľmi zaujímavú odpoveď. Vo videu povedal, že Hayek sa ako mladý vedec rozhodol špecializovať na jednu vedu, a tou bola po určitom váhaní predsa len ekonómia. Zároveň však Potužák objasňuje, že Hayek sa venoval filozofii už v ranom veku, prvú dizertáciu totiž napísal na tému vzniku poriadku v ľudskej mysli, ešte predtým, než sa definitívne rozhodol pre akademickú dráhu v ekonómii. Šlo teda skôr o nedostatok času než o nedostatok záujmu. Hayek sa po dobu 15 rokov venoval takmer výlučne ekonómii a v 30. rokoch sa stal nakrátko slávnym v ekonómii, po čom však nasledoval pád po jeho faktickej prehre s Keynesom v boji o správny prístup k ekonómii. Ekonómovia jednoducho začali nasledovať Keynesov radšej než Hayekov prístup. To viedlo k dočasnej frustrácii, ale v istom zmysle z toho Hayek vyšiel posilnený. Jednak mohol začať skúmať – podľa neho nesprávne – filozofické dôvody, ktoré viedli ekonómov k nasledovaniu Keynesa, a jednak sa mohol vrátiť k spoločenskovedným témam z prvej dizertácie o deľbe znalostí a o vzniku poriadku v ľudskej mysli. Jeho dizertácia na toto téma z 20-tych rokov – ako som zmienil aj v predošlom dieli – sa stala základom pre jeho knihu The Sensory Order z 50. rokov a ktorej kritické vydanie bolo nedávno publikované aj s ranou dizertáciou (https://www.press.uchicago.edu/ucp/books/book/chicago/S/bo25468927.html). Vrátil sa ak k problémom socializmu, zo začiatku (1935) zvlášť k problému možnosti racionálneho ekonomického plánovania za socializmu (https://mises.org/sites/default/files/Collectivist%20Economic%20Planning_2.pdf), ktorým ho v 20. rokoch inšpiroval jeho mentor Ludwig von Mises knihou Die Gemeinwirtschaft (Socializmus). Tému o zneužití rozumu scientistickou filozofiou a nekritickým preberaním metód prírodných vied Hayek rozvinul na začiatku 40. rokov v sérii článkov, z ktorých vznikla dôležitá metodologická kniha, Kontrarevoluce vědy (1952, verzia publikovaná v Collected Works https://www.press.uchicago.edu/ucp/books/book/chicago/S/bo8434960.html), formulujúca metodologický individualizmus a poukazujúca na problémy metodologického kolektivizmu. Z článku Freedom and Economic System (1939, publikovanému v Collected Works v knihe Socialism and War https://www.press.uchicago.edu/ucp/books/book/chicago/S/bo3614914.html) neskôr formuloval slávnu Cestu do nevoľníctva (1944, https://www.press.uchicago.edu/ucp/books/book/chicago/R/bo4138549.html). Napokon, v článku The Economic Conditions of Interstate Federalism (1939) vyjadril svoju obavu pred nacionalistickým národným štátom a argumentoval za nadnárodnú spoluprácu predovšetkým, ale nielen, v ekonomických záležitostiach. Hoci ho dnes viacerí politickí i nepolitickí libertariáni rétoricky požívajú na kritiku EÚ, bol Hayek aj jedným z predchodcov znovuzjednotenej povojnovej Európy (https://fee.org/articles/the-economic-conditions-of-interstate-federalism/), čo mu na jednej strane vyčítajú kritici neoliberalizmu, na druhej strane to dnes u vyzdvihuje Dalibor Roháč v knihe Towards the Imperfect Union (https://www.martinus.sk/?uItem=449307). V rozšírenom výklade Potužákovho komentára o Hayekovi ako oddávna zaujatom pre filozofiu, zvlášť politickú, by som mohol hádam aj skončiť. Malo by byť už zrejmé, že hoci v druhej polovici 30. rokov u Hayeka rapídne pribúda článkov na témy politickej filozofie, je to jednak zlučiteľné s jeho predchádzajúcim záujmom o ekonómiu a jednak to nadväzuje na jeho raný, avšak dovtedy nerealizovaný záujem o filozofiu, zvlášť politickú.

V politickej filozofii sa Hayek stal pojmom svojou Cestou do nevoľníctva, ale ako píše Caldwell v úvode do kritického vydania, túto knihu je potrebné čítať pozorne, ba až opatrne. Každý dnes má na tú knihu už dopredu silný názor – a to je úplne iná situácia než tá, v ktorej bola kniha publikovaná. Vtedy šokovala porovnaním politického systému spojenca (Sovietsky zväz) a nepriateľa (nacistické Nemecko). Dnes v nej máme tendenciu vidieť to, čo v nej chceme vidieť: svoje vlastné politické názory. Pri čítaní tejto knihy je vhodné uzátvorkovať svoj názor. Hovorí sa, že tá kniha je jednoduchá a jej dnešné čítanie sa nezriedka inzeruje argumentom, že v dobe publikovania bola bestsellerom (niekto by dodal, že na amazone bola bestsellerom aj krátko počas recesie v roku 2008). To však patrí histórii, dnes to nie je až taká ľahká kniha. Stále sa číta pomerne dobre, je naozaj dobre napísaná a Hayek bol hrdý na svoju angličtinu v tejto knihe. No niektoré kontexty sú už čitateľovi predsa len vzdialené. S dobrým úvodom – ako napríklad od Caldwella v kritickom vydaní alebo u nás od Jána Pavlíka (http://ake.institute.sk/wp-content/uploads/2019/06/Zaver-knihy-Cesta-do-nevolnictva-od-Jana-Pavlika.pdf) sa kniha dá stále ešte čítať s veľkým úžitkom. Ako inde v našom rozhovore Potužák a ďalší naši hostia hovoria, kniha šokovala vtedajšiu britskú verejnosť ukázaním na spoločné kolektivistické korene ich nepriateľa – nacistického Nemecka, ako aj ich spojenca – Sovietskeho zväzu. Oba systémy tiež skončili v totalitarizme, čo bolo vtedy predmetom záujmu aj filozofov, literátov a sociológov (Otto Friedrich Bollnow https://bollnow-gesellschaft.de/getmedia.php/_media/ofbg/201504/735v0-orig.pdf, Eric Voegelin https://www.amazon.com/Authoritarian-State-Austrian-Collected-Voegelin/dp/0826212352, Karl Popper https://www.martinus.sk/?uItem=114495, George Orwell https://www.martinus.sk/?uItem=153297, ).  Bez dobrého úvodu k Hayekovej knihe je jej čítanie riskantným podnikom s neistým koncom – do sféry mýtov o Hayekovi a často aj mýtov o svete, v ktorom žijeme (áno, aj libertariáni majú svoje mýty – viď Hayekove komentáre Rothbarda https://mises.org/library/skillful-professor-rothbard).

Ján Pavlík argumentuje, že v Hayekovom prechode od čistej ekonómie k filozofii hralo rolu jeho prehodnotenie “tradície”. Tým má na mysli filozofickú tradíciu, čiže tradíciu západného filozofického myslenia (o tom napr. Etienne Gilson https://www.martinus.sk/?uItem=88135). Pavlík pripomína, že Hayek zasadil ekonómiu do kontextu morálnych vied, pričom neprestajne zdôrazňuje, že bol hodnotovo neutrálnym vedcom. Pripomína, že sa tým Hayek v istom zmysle vrátil k zakladateľovi ekonómie ako vedy Adamovi Smithovi, ktorý ekonómiu chápal ako súčasť morálnej filozofie (o tom tiež Michael Novak v krásnom článku o rakúskej škole Ekonomie jako humanismus http://www.konzervativizmus.sk/article.php?1535). Ďalším aspektom bolo jeho odmietanie štatistiky v ekonómii dominovanej makroekonomickým prístupom Keynesa. Od štatistiky sa odklonil k morálnym vedám. Čeliac totalitarizmu bol Hayek “človekom proti skaze” (Pavlíkov výrok z prvého videa) a v tomto boji chápal, že nemôže argumentovať výhradne ekonomikou. V spoločnosti ide o viac než len o ekonomiku. Hayek preto začal postupne študovať právne a morálne predpoklady vzniku ekonomického poriadku, jeho mimoekonomické podmienky.

Pavlíkov výklad NOMOS a THESIS nasleduje argumenty Hayekovej knihy Právo, zákonodardstvo a sloboda. Kto si pamätá legendárne prednášky Tomáša Ježka na VŠE, kde táto kniha slúžila ako učebnica, oživí si spomienky, takmer každý ich mal príjemné. Ježek to dal rád každému a svojím zápalom vedel nadchnúť aj inak nezaujatých študentov. Kto ho nezažil, pozrite si pár jeho videí ( https://www.ceskatelevize.cz/porady/10095426857-interview-ct24/206411058221117/, https://www.ceskatelevize.cz/porady/10095687448-historicky-magazin/207452801280011/, https://www.youtube.com/watch?v=v7DRpTno9DU). Kto to šťastie nemal a nezažil Ježka, Pavlík ho tu veľmi dobre zastupuje. NOMOS a THESIS sú grécke slová pre dva rôzne typy pravidiel, všeobecné a konkrétne. Tie zodpovedajú dvom druhom poriadku, s ktorými sú kompatibilné: KOSMOS a TAXIS. V spontánnom poriadku KOSMOS, kde sa koordinujú milióny neznámych jednotlivcov, musia platiť pravidlá NOMOS, aplikovateľné na každého rovnako a na neurčitý počet budúcich prípadov. Naopak, v organizačnom poriadku TAXIS musia platiť organizačné pravidlá THESIS, určujúce, ako má ktorý jednotlivec prispievať k spoločnému účelu. KOSMOS naopak žiadny spoločný účel nemá, každý sleduje svoje vlastné účely. V TAXIS sa zlepšenie vlastnej situácie deje skrze participáciu na spoločnom cieli skrze organizačné pravidlá. Koordináciu za spoločným účelom možno robiť len tam, kde poznáme prínosy jednotlivcov k spoločnému cieľu a to je možné iba v malej spoločnosti. V KOSMOS účel absentuje, ale abstraktnými pravidlami umožňuje koordináciu miliónov neznámych jednotlivcov. Navyše, ako Pavlík zdôrazňuje na inom mieste, ľudská myseľ je zameraná na abstraktno a na dodržiavanie abstraktných pravidiel, čiže je disponovaná, aby v nejakom bode histórie prekonal TAXIS malej spoločnosti a postupne ho otvoril do veľkej či otvorenej spoločnosti KOSMOS. KOSMOS zlepšuje šancu náhodného človeka dosiahnuť svoje vlastné účely. Pravidlá NOMOS preto hovoria, “ako” konať, pravidlá THESIS hovoria “čo” konať.

Ján Oravec si u Hayeka v súvislosti s pravidlami cení jeho evolučný prístup. Z dlhodobého hľadiska prežijú tie pravidlá, ktoré sú “darwinovské”, adaptované. Vyjadril presvedčenie, že dnes v legislatíve vidíme takmer výhradne THESIS, takmer vôbec nie NOMOS. Vyjadril tiež vôľu po zmene týchto pomerov v prospech NOMOS. Hayek skutočne zdieľal obavu, že zákonodarné orgány týmto spôsobom degenerujú, avšak myslím že s výnimkou spoločnosti na prahu totalitarizmu by si Hayek taký súd nedovolil. Kým sme v slobodnej spoločnosti, máme aj nejaké pravidlá NOMOS. Oravec tu vyjadruje častú dilemu čitateľov Hayeka, ako sa postaviť k jeho dichotómiám. Je tomu tak, že spontánny poriadok je absolútne protikladný štátu či organizácii? Mali na Západe počas studenej vojny spontánny poriadok kým totalitárnu organizáciu? V skutočnosti druhú z týchto otázok pokladá práve Ján Oravec na inom mieste rozhovoru. Je to opäť otázka na napätie či protiklad v Hayekovom myslení.

Hayek bol mysliteľom spontánneho poriadku a, ako Oravec nie bezdôvodne uvádza, keby sme nechali spoločnosti spontánny vývoj, konvergovala by k slobodnej spoločnosti. Lenže – ako sa opäť pýta – čo je to intervencia a čo je to spontánny vývoj? Ako už vieme, Hayek totiž napísal aj knihu o krajine, ktorá mala spontánny poriadok a vyvíjala sa ďalej, mala nejaké štátne intervencie a skončila v totalitarizme: Cesta do nevoľníctva. Tak kedy sa Nemecko preklopilo zo spontánneho poriadku na totalitarizmus? Nemyslím si, že to Hayek niekde konkrétne špecifikuje. Zmena bola postupná – a netýkala sa len ekonomiky. Je to záležitosť, ktorú vieme často povedať až ako historici – čiže spätne.

Za kľúč, ktorý nás povedie ďalej z dilemy plánovanie vs. spontánny poriadok, považujem definíciu toho, čo je podľa Hayeka spontánnym poriadkom a popis toho, kedy sa spoločnosť vyvíja ako spontánny poriadok a kedy len “úpie pod jarmom neslobody”. Použil som takýto rétorický prvok, ale v skutočnosti podľa Hayeka je každá rozšírená spoločnosť do istej miery spontánnym poriadkom. Hayekova definícia spontánneho poriadku sa explicitne odvodzuje od Adama Fergusona (http://faculty.citadel.edu/sobel/Technology%20Class%20Readings/Hayek%20-%20Human%20Action.pdf), ktorý povedal, že ľudstvo naráža na výdobytky, ktoré sú výsledkom ľudského konania, nie však ľudského zámeru (https://oll.libertyfund.org/titles/ferguson-an-essay-on-the-history-of-civil-society). Keď si otvoríme Fergusonovu knihu na zmienenom mieste – a pri snahe pochopiť spontánne poriadky stojí za to prečítať si aj celú knihu – zistíme, že tam Ferguson hovorí o politickej reforme za pomerne neslobodnej epizódy britských dejín – za Cromwella. Podľa Fergusona ani reforma, ktorá sa zdá byť napísaná s autoritárskymi účelmi jediným človekom, v skutočnosti nenaplánuje budúci vývoj. Každá reforma má svoju protireformu. Keby sme čítali Fergusona ďalej, odpovieme aj na inú dilemu Jána Oravca: aj totalitnú spoločnosť možno v istom zmysle považovať za spontánny poriadok. Jedna Fergusonovova kapitola sa volá Rozvoj a Spontánny Úpadok Tyranie. Keď Hayek začal v 60. rokoch hovoriť o kultúrnej evolúcii (https://link.springer.com/article/10.1023%2FA%3A1007801212001), mal na mysli aj evolučnú selekciu zmutovaných a neživotaschopných totalitárnych režimov, ktoré, nezakorenené v spoločnosti a stojace na hlinených nohách, sa pod vlastnou váhou rúcajú. Taký Václav Havel to v 70. rokoch odvážne a nevedomky úplne hayekovsky nazval procesom entropie, implózie a úpadku komunistického režimu (samotný skvelý Havlov článok stiahli z internetu, prečítajte si teda aspoň, čo o tom píše Šimečka https://dennikn.sk/574815/havel-ako-manual-pre-buducnost/). Presne tu Hayek videl fungovanie kultúrnej evolúcie v praxi. Jasné, bola tu totalita, mnohí boli vo väzení, politickí väzni či profesori boli v uránových baniach, cirkev prenasledovaná a väznili nás v tejto krajine elektrickými drôtmi na hranici, ale ani to všetko nezabráni procesu fungovania kultúrnej evolúcie. V poslednej knihe Osudná domýšľavosť – ako píšem vo svojej dizertácii, tá kniha je v mnohých ohľadoch problematická, ale kým nemáme jej spoľahlivú verziu, postačí na prvotnú orientáciu, keďže plus mínus vyjadruje niektoré Hayekove závery, ktoré tam mali byť – Hayek explicitne hovorí, že vo východnej Európe vidíme, ako sa kultúrna evolúcia zbavuje toho, striasa zo seba to, čo na ňu nie je adaptované. V kontakte so Solženicynom a ďalšími disidentmi v 80. rokoch videl, že tradičné náboženstvá sú napriek útlaku zase na vzostupe a že “there’s no Marxist in Moscow”, zatiaľčo na Západe bol socializmus intelektuálom a ekonómom stále tak drahý, že Samuelson ešte aj v roku 1989 mal vo svojej svetoznámej učebnici ekonómie pozitívne hodnotenie vyhliadok socializmu (https://www.aeaweb.org/articles?id=10.1257/jep.11.2.137). Socializmus sa tváril, že vytvorí nové morálne pravidlá, pomocou ktorých postaví všetkých proletárov do radu a vytvorí alternatívny a potenciálne hegemonický základ budúcej civilizácie. Predpokladal, že zachová deľbu práce a výkonnú ekonomiku, ba socialisti aj na Západe pevne očakávali “ekonomický rast bez akýchkoľvek medzí”. Nič také sa nestalo. Namiesto toho sa po zuby ozbrojená sovietska ríša zosypala ako domček z karát. Kultúrna evolúcia pokračuje, civilizácia sa zbavila jednej parazitujúcej ideológie (píše o tom teraz Pavol Minárik v knihe Ekonomie náboženství a náboženství v postkomunistické Evropě https://www.martinus.sk/?uItem=597885). Znamená to happy end, koniec dejín? Pre evolúciu dejiny nikdy nekončia, opraví Hayek tých, čo ho stotožňujú s Fukuyamom (https://www.martinus.sk/?uItem=33356) a s reformami výhradne na spôsob Washingtonského konsenzu. O Solženicynovi – a cez neho aj o východnej Európe po páde socializmu – (pred)povedal: “I don’t think he’s happy in the West” (posledných 10 minút rozhovoru  https://vimeo.com/4063439). Sme na Západe šťastní? To je otázka na skutočnosť našich morálnych presvedčení a na ich stupeň adaptácie na túto civilizáciu. Nezodpovedal a nekomentoval som mnohé tvrdenia našich vážených rečníkov, ale verím, že čitateľ si ich už teraz bude schopný dohľadať. Chcem sa už len vrátiť k otázke Jána Oravca na to, či mali počas studenej vojny na Západe spontánny poriadok alebo organizáciu a jej zodpovedajúce organizačné pravidlá THESIS. Na západe boli morálnou a právnou kontinuitou viac adaptovaní na rozšírený poriadok než my, no dokonalé to naozaj nemali. Hayek ich varoval pred zdegenerovaním demokracie v tyraniu väčšiny. Ale hľadanie dokonalosti v ľudskej spoločnosti asi nie je tým, čo by Hayek odporúčal. Myslím, že Hayekova predpoveď do budúcnosti je tá, že stále budeme balancovať na hrane. Atavistická túžba po malej spoločnosti, ktorú normálne ventilujeme v rodine a iných malých spoločnostiach, má, ak sa stane amorálnym familizmom a rodinkárstvom, heslom “kto nekradne, kradne svojej rodine”, potenciál podmínovať našu civilizáciu. Pavol Hardoš a Dalibor Roháč navrhujú v ich článku o Hayekovi, že inováciou v ideách je možné rozšíriť empatiu z rodiny na čoraz širšie kruhy spoluobčanov tohto rozšíreného poriadku, na ktorom všetci závisíme (https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=1261873). Vo videu Ján Pavlík vlastne neodpovedal na otázku, ako súvisí panstvo práva s ochranou ľudských práv, okrem zmienky racionalistických práv v ústave USA. Hardoš a Roháč by povedali, že panstvo práva chráni ľudské práva. Viacerí zahraniční autori uvažujú podobne, či sme “prevýchovou” schopní potlačiť v sebe atavistické túžby a aby sme vo výsledku boli kooperatívnejší a hrali s čoraz viac cudzími (či nepriateľskými) skupinami kooperatívne hry (https://econjwatch.org/File+download/863/WilsonEtAlMay2015.pdf). Jedna z vecí, ktoré by Hayek mohol namietať, je, že to sú ideály podobné francúzskemu, revolučnému osvietenstvu, pričom on sám by sa skôr prikláňal k evolučnému škótskemu osvietenstu. Problém je, že už nám to nepovie. V budúcnosti – viac ako dnes – si ho ľudia budú vedieť predstaviť ako liberála, ako konzervatívca či dokonca ako socialistu (alebo ako ich kombinácie). Dnes aj ľavica hovorí o evolúcii (https://www.databazeknih.cz/knihy/darwinovska-levice-322994). Ak máme čestne odpovedať na otázku, kde by sa Hayek postavil v našich politických dilemách, musíme sa zastaviť – je ťažké a vlastne nemožné to povedať. Otázka ako robiť veci v politike, je praktickou otázkou a tie bývajú sporné a dnes nechýbajú dôkazy, že v politických otázkach mal Hayek niekedy bizarné názory (návštevy Chile a schvaľovanie vlády Pinocheta). Niekto si povie: Gotcha! A mám ťa! Do as you wish … Ale bol by to len dôkaz, že pre nás sú politické spory strašne dôležité, že niekedy až zabúdame na ľudskosť našich politických oponentov. V USA je vzájomná úcta republikánov a demokratov blízko historických miním. Hayek by nás mal naučiť, že z dlhodobého hľadiska ide v politike väčšinu času o malichernosti. Tým nechcem povedať, že politika nie je dôležitá. Hayek chcel byť v živote veľvyslancom či centrálnym bankárom (v skutočnosti chvíľu robil pre vládu Gibraltaru), život mu to ale zariadil inak, bol profesorom. O čo ide v dlhodobom procese vzniku poriadku v spoločnosti, sú procesy selekcie a adaptácie a s tým spojené vedomie toho ľudského v nás i v našich oponentoch (Jonathan Haidt o tom napísal Morálku lidské mysli https://www.martinus.sk/?uItem=159854). Ide aj o zachovania tradície vedy, ktorá študuje tieto procesy, presahujúce ktoréhokoľvek z nás. Potrebujeme sa navzájom. Hayek zrejme lepšie než ktokoľvek iný ukázal, ako nesmierne dôležitá je pre nás civilizácia. Bez civilizácie by neprežilo 99% ľudstva. S ňou máme šancu. Žijeme v komplikovanom a komplexnom svete, ktorý nikdy nebude dokonalý a nikdy nevyplní utopické predstavy žiadneho z nás. Aj tak to môže byť civilizácia, v ktorej stojí za to žiť a cítiť sa šťastne.

Našim sporom by Hayek určite by im rozumel a mal by silný názor. Hayek bol liberál, považoval civilizáciu za v istom zmysle liberálnu, no vážil si aj tradíciu a prispel k nej teóriou, že liberálna civilizácia závisí na určitých – hoci nie všetkých – tradíciách. Bol vedec, ale vážil si náboženstvo ako strážcu tradície, hoci sám nebol veriaci – viď príslušná kapitola v knihe Osudná domýšľavosť. Na náboženstve si vážil schopnosť odstrániť neadaptované viery vrátane kvázi-náboženstiev, “politických náboženstiev” nacizmu, fašizmu či socializmu. Pojem “politické náboženstvá” vymyslel Hayekov priateľ zo štúdií Eric Voegelin https://www.martinus.sk/?uItem=228713 a neskôr rozvinul Anthony James Gregor https://www.databazeknih.cz/knihy/totalitarismus-a-politicke-nabozenstvi-intelektualni-historie-250975. No vadila mu náboženská neznášanlivosť a vedel, že aj z náboženstva môže vzniknúť mutant, ktorý sa môže ukázať ako proticivilizačný – ako príklad uvádzal socialistickú teológiu oslobodenia v juhoamerickej katolíckej teológii.

Nemyslím si, že si Hayek protirečil týmito názormi. Ako som už napísal párkrát, dôkladnejším štúdiom sa v hayekovskom výskume ukázalo, že nešlo o rozpory. Myslím si, že v budúcnosti hayekovci preukážu, ako všetky uvedené súvislosti a zdanlivé rozpory so sebou vzájomne súvisia. Dnes je v móde hovoriť, že žijeme v komplexnom svete. Pre množstvo vzájomných väzieb (aj medzi neurónmi – o tom bola kniha Sensory Order) ho nikto nie je schopný pochopiť v úplnosti. Napriek tomu všetkému – a možno práve kvôli tomu – by Hayek chcel, aby sme podľa možnosti žili v mieri so všetkými ľuďmi a prijímali seba a svet takými, akí sú. Na otázku, či sa cíti byť šťastný ku koncu života odpovedal: Mojím pohľadom na život je, že ho hráme ako hru o šťastie. Ja sa považujem za šťastného. (“It is my general view of life that we are playing a game of luck, and on the whole I have been lucky in this game.” https://archive.org/stream/nobelprizewinnin00haye/nobelprizewinnin00haye_djvu.txt). Sme šťastní na západe, v západnom svete? Nie? Tak s tým niečo robme. Aby sme sa raz neocitli na veľmi nešťastnom mieste niekde inde než na západe.

Pridaj komentár