Oficiálny štart Európskej transferovej únie

Ako poukazujem vo svojej knihe Tragédia Eura, existujú v zásade tri scenáre ďalšieho vývoja Európskej menovej únie.

Prvým je reforma Paktu stability a rastu (PSR) zahŕňajúca najmä automatické sankcie pre krajiny, ktoré ho nedodržiavajú. Vyžadovalo by to tvrdé úsporné opatrenia, privatizácie, reformy trhov práce a zníženie životnej úrovne v periférnych ekonomikách. Vývoj v  Grécku však ukazuje, že takáto varianta nemusí byť v praxi priechodná, najmä vzhľadom na miestne politické štruktúry a  socialistických voličov odmietaúcich znižovanie štátnych výdavkov. Napríklad výška gréckeho deficitu na rok 2011 sa očakáva vo výške 9.5%, čo je ďaleko nad 3% limitom stanoveným PSR aj 7,4% cieľom vytýčeným Európskou komisiou.

Druhým scenárom je rozpad menovej únie. Krajiny na periférii nemajú záujem na opustení eurozóny, keďže ich vlády benefitujú z garancií silných ekonomík a menovej redistribúcie. Vystúpenie by pre nich v praxi znamenalo výrazné zníženie životnej úrovne. No prečo sa eura nechcú vzdať silné ekonomiky? Zatiaľ čo ich odchod by bol v záujme bežnej populácie, politické elity a finančníci z bankového sektora majú záujem na tom, aby projekt eura pokračoval. Ako sme mohli vidieť na summite o druhom gréckom bailoute, nemecká kancelárka Merkelová nie len, že zaprela “no-bailout” klauzulu Maastrichtskej zmluvy, ale dokonca aj rezolúciu nemeckého parlamentu z februára 2011 proti nákupu bežne garantovaných dlhopisov. To nás vedie k tretiemu scenáru, ku ktorému sa prepracovávame naozaj rýchlo: transferová únia a európsky superštát. Summit lídrov EÚ zo štvrtka 21. júla 2011 znamená rozhodný krok práve týmto smerom.

Grécka vláda dostane do roku 2014 dodatočnú „pôžičku“ vo výške 109 miliárd eur. Splatnosť gréckych dlhopisov z prvého bailoutu bola predĺžená zo 7,5 na 15 rokov (pôvodne to boli 3 roky) a úrokové sadzby znížené zo 4,2% (pôvodne 5,2%) na 3,5%. Podobne boli znížené aj úrokové sadzby pre Portugalsko a Írsko.

Summit priniesol aj prísľub ďalších bailoutov bánk. Banky, poisťovne a iné súkromné spoločnosti získali možnosť vymeniť svoje staré grécke dlhopisy za nové s dlhšou splatnosťou. Generálny riaditeľ Deutsche Bamk Joseph Ackermann odhaduje, že banky si odpíšu zhruba 21%. Politici prezentujú takzvané „zapojenie súkromného sektora“ ako veľký úspech, no limitujúc straty bankového systému na 21% a riskovaním najmä peňazí daňových poplatníkov sa v skutočnosti jedná len o ďalší bailout bankového systému. Staré dlhopisy sa vymenia za nové, ktoré garantuje EFSF, teda inak povedané, európsky daňovníci. Bez druhého bailoutu by grécka vláda musela vyhlásiť bankrot a banky by počas procesu reštrukturalizácie museli niesť omnoho väčšie straty, odhadom medzi 50-70%. Po výmene dlhopisov sú ale banky pred takýmto scenárom spoľahlivo chránené a finančný sektor, hlavný veriteľ všetkých vlád, môže byť s vyrokovanými podmienkami nadmieru spokojný.

No najvážnejším dôsledkom summitu z 21. júla bolo oficiálne ustanovenie transferovej únie. Zväčšením rozsahu právomocí EFSF sa z neho de facto stal európsky bailoutový fond. V eurozóne však existovali transfery skrz menovú redistribúciu už od začiatku: ECB akceptovala dlhopisy periférnych ekonomík ako kolaterál a tým nepriamo monetizovala ich deficit. Minulý rok začala ECB dokonca s priamym nákupom dlhopisov problémových krajín, zaťažujúc tak bremenom tohto bailoutu všetkých používateľov spoločnej meny. Odteraz už ale priame nákupy zo strany ECB nebudú nevyhnutné a bremeno bailoutov sa viac koncentruje. Už ho nebudú znášať všetci používatelia spoločnej meny riedením jej hodnoty, ale daňovníci krajín, ktoré EFSF garantujú.
EFSF teraz môže poskytovať úvery aj krajinám, u ktorých sa len očakáva, že by mohli mať problém s refinancovaním a navyše môže nakupovať vládne dlhopisy aj na sekundárnom trhu. Úlohu ECB tak čiastočne prevzal EFSF.
Možnosť refinancovania cez EFSF znižuje tlak na elimináciu deficitov a znižovanie dlhov v jednotlivých krajinách. Načo zavádzať tvrdé úsporné opatrenia, reformovať pracovný trh a privatizovať verejný sektor ak sú k dispozícii pôžičky od EFSF so smiešne nízkymi úrokmi? Ak chcete vyhrať voľby, mali by ste míňať, nie reformovať. Len vďaka deficitom je možné udržiavať v periférnych ekonomikách umelo vysokú životnú úroveň. Presne to sa aj deje- dlhy ďalej rastú a obrovské deficity sú ďaleko od eliminácie. Vysoko pravdepodobne si Grécko, Írsko, Portugalsko, čoskoro aj Španielsko, Taliansko a dokonca aj Belgicko budú požičiavať výhradne od EFSF. Aby však mohol efektívne fungovať, musí byť navýšený, pričom hlavným ručiteľom bude Nemecko. Z výpočtu Bernstein Research zohľadnňujúceho potreby periférnych ekonomík na refinancovanie výplýva:

Keďže záruky periférnych ekonomík vrátane Talianska sú bezcenné, ručenie Nemecka bude nutné navýšiť na 790 miliárd eur, respektíve 32% HDP.
Ak sa zníži rating Francúzska, nemecký podiel vzrastie na 1,385 bilióna, teda 56% HDP.

Transferová únia navyše znamená aj transfer moci Európskej komisii, čo nás privádza ešte bližšie k európskemu superštátu. Motivácia bojovať s deficitmi klesá pre periférne aj silné ekonomiky zároveň. Nemci zrejme začnú odporovať znižovaniu verejných výdavkov. Ostatne načo šetriť, ak všetky úspory poputujú na periférie? Namiesto znižovania nemeckých dôchodkov (len aby mohli byť zaručené tie grécke) budú voliči tlačiť na zvyšovanie verejných výdavkov. Na financovanie sociálneho štátu a transferov (možno dokonca eurodane) bude nutných ešte viac daní a ešte väčšia produkcia peňazí. Centralizácia moci potom umožní harmonizáciu regulácií a daní. Akonáhle sa skončí súťaž daňových systémov, vznikne tendencia k ďalšiemu zvyšovaniu daňovej záťaže. Spolu s transfermi tak pokračuje aj vzostup moci Bruselu. Zdá sa, že existuje jediná odvážna, hoc nákladná cesta ako zastaviť vznikajúci EUSSR: odstúpenie od transferovej únie. Svojím odchodom by Nemecko mohlo zničiť celý projekt eura a zachrániť tak Európu.

Philipp Bagus

Preklad: Tomáš Púchly
Zdroj: The Cobden Centre

Pridaj komentár